Bielorusko priamo hraničí s Poľskom a Litvou, autom ste v Minsku z Bratislavy za 14 hodín a Libanon je len niečo okolo 200 km od Cypru, členskej krajiny EÚ a obľúbenej dovolenkovej destinácie Slovákov.
Tak v Bielorusku ako aj v Libanone posledné roky pod pokrievkou rástla nespokojnosť ľudí, ktorá sa občas prejavila protestami, no teraz zdá sa dosiahla novú úroveň. Príčiny sú rozdielne, ale vyvrcholenie je podobné. V Bielorusku už 26 rokov vládne autokrat Alexander Lukašenko a je známe ako posledná diktatúra v Európe. Libanon je demokratickou krajinou, ale vážne poškodenou občianskou vojnou, sektárskym násilím a premietajú sa v nej všetky problémy Blízkeho východu - spor Izreala a Palestínčanov, občianska vojna v Sýrii, boj o vplyv medzi Iránom a arabskými krajinami. V neposlednom rade viac ako 40% obyvateľov krajiny sú kresťania. Zároveň miestne vlády nevynikali schopnosťou vládnuť, posúvať veci dopredu, naopak krajina bola zožieraná obrovskou korupciou vo verejnej sfére.
V Bielorusku je spúšťačom hnevu ľudí sfalšovanie prezidentských volieb a útek opozičnej kandidátky do susednej Litvy. V Libanone zas nešťastný výbuch, ktorý zdevastoval takmer celý Bejrút. Podľa všetkého miestna vláda o hrozbe dlhé roky vedela, ale nič nerobila. Pozitívne je, že v oboch štátoch sú protesty nie etnické, nie nacionalistické, ale ľudia chcú demokraciu, slobodu, reformy, koniec korupcie a byť súčasťou Západu, ako sme aj my na Slovensku. V Libanone dokonca došla situácia tak ďaleko, že desaťtisíce ľudí podpísali petíciu, podľa ktorej chcú, aby mandát nad správou krajiny dostalo Francúzsko.
Preto aj my, ktorý sme súčasťou Európskej únie musíme konať tak, aby sme nesklamali nádeje obyvateľov Bieloruska ani Libanonu. V Bielorusku je potrebná hlavne podpora demokratických síl a tlak na autoritatívneho prezidenta, aby prestal s použitím sily voči prodemokratickým demonštrantnom a okamžite prepustil politických väzňov. Únia má na to nástroje tak diplomatické ako aj ekonomické a nemala by váhať ich využiť. V prípade Libanonu bude nevyhnutná hlavne ekonomická pomoc. Výbuch v i tak zbankrotovanej krajine spôsobil škody za približne 3 miliardy dolárov. Každá pomoc však musí byť podmienená nutnosťou reforiem vo všetkých oblastiach hospodárstva a mala by s ňou ísť aj personálna pomoc, kde novej libanonskej vláde budú pomáhať experti z EÚ, ktorí majú s takýmito reformami skúsenosti.
Je to aj v našom záujme. Destabilizácia v susedstve EÚ by priniesla ďalšie problémy celému kontinentu. Videli sme to pri občianskej vojne na Ukrajine, alebo v Sýrii. Popri ekonomickom prepade po koronakríze, by napríklad ďalšia utečenecká vlna bola len vodou na mlyn populistov a nacionalistov v celej Únii a ohrozila by demokraciu aj u nás.
Môžeme mať radosť z rozvoja občianskej spoločnosti v Bielorusku, z toho, že aj ľudia v Libanone chcú ekonomické reformy a koniec náboženského rozdelenia. Nesmieme však zabúdať, že dejiny nie sú jednosmerné, dnes sa dve krajiny, nie tak vzdialené nachádzajú na križovatke a ich budúcnosť nie je vôbec jasná. Aby sa pohli veci dopredu, niekedy "pomôže" nešťastná náhoda, niekedy musia chopiť do rúk aktivitu sami ľudia. A zatiaľ nikde nie je dané, že sa z križovatky, na ktorej sa dnes nachádzajú, vyberú správne. Preto sú tieto udalosti, udalosťami historického významu. A aj preto, aby neskončili v slepej uličke násilia, bankrotu alebo diktatúry, im musíme pomôcť.
A dennodenne si pripomínať jednu vec - môžeme mať rôzne názory na vlády, čo nám vládli alebo vládnu u nás doma, ale napriek všetkému sme stále v tej šťastnejšej väčšine sveta. Napriek všetkým problémom pravdepodobne v tejto chvíli nekráčame do slepej ulice, v ktorej si nemôžeme byť vôbec istí, aká bude budúcnosť. Musíme využiť všetky prostriedky ako tomu zabrániť, jedným z nich je aj pomoc susedom.
