Červenoarmejec so Sovietskou zástavou nad Bratislavou
Slavín (pôvodný bratislavský názov Himmelspirzeln) sa z viníc a záhrad stal vojenským cintorínom. Na Slavíne má byť pochovaných 6.845 sovietskych vojakov. Pri bojoch v okolí Bratislavy však oficiálne padlo sovietskych 742 vojakov (a 470 Nemcov a Maďarov). To znamená, že na ňom musia byť pochovaní vojaci padlí aj v iných regiónoch Slovenska, hoci sa to nikde neuvádza. Z hľadiska úcty k mŕtvym a piety je to jedno. Zomreli u nás, česť ich pamiatke. O miesto ich posledného odpočinku, o ich hroby, sa treba starať ako o vlastné.
Vysvetlenie toho rozdielu je prosté. Počet padlých v Bratislave bol dodatočne nafúknutý pri vytváraní nového príbehu o zásadnej úlohe Sovietskeho zväzu pri budovaní novej socialistickej spoločnosti a slovenskej metropoly. Pri konštrukcii teórie „oslobodenia", ktorá mala prekryť skutočnosť, že II. svetovú vojnu vyvolal aj Sovietsky zväz a že oslobodenie spočívalo v tom, že sovietska diktatúra nahradila tú nacistickú, ibaže na viac ako 40 rokov.
A dôležitá úloha v propagande o nepostrádateľnosti Sovietskeho zväzu pre blaho našej vlasti pripadla práve Slavínu. Najvyšší bratislavský kopec sa nedal prehliadnuť. Súťaž na vojenský cintorín ale vyhral architekt Emil Belluš, jeho projekt rešpektoval okolie a panorámu mesta, bol taký náš, slovenský. A preto sa komunistickým ideológom nepáčil, bol málo sovietsky, málo pompézny a nebolo ho vidieť už z ďaleka. Tak „vyhral" Ján Svetlík a s ním celá plejáda prorežimných umelcov.
Mohylovitá architektúra zjavne kopíruje architektúru stepných stavieb, asi aby sa sovietski súdruhovia cítili ako doma. Moskovská gostinica Ukraina a budova Zamini poslúžili ako inšpirácia. Podobné architektonické skvosty, iba vo väčšom, obdržali vo Varšave ako Palác kultúry, v Prahe ako hotel Internacionál. (Vo Varšave sa dodnes hovorí, že najkrajší pohľad na mesto je z Paláca kultúry, pretože ho odtiaľ nie je vidieť...)
Slavín
Varšavský Palác kultúry
Že kvôli Slavínu zbúrali bratislavskú dominantu, vežu farského kostola Panny Márie Snežnej na Hlbokej ulici? Komunisti nikdy netrpeli nostalgiou a úcta k minulosti a tradíciám mesta je pre nich reakčné spiatočníctvo. Následkami tohto barbarizmu Bratislava trpí dodnes.
A tak Slavín ukazuje svetu, kto je tu pánom. Iste, pamätníky Sovietskej armáde, resp. oslobodenia od nacizmu, sú aj v iných európskych mestách. V Berlíne Tiergarten, v Budapešti na Gellértovom kopci a inde. Každé mesto a spoločnosť nech si postaví na čo sa cíti. Ale nikde nad hlavným mestom nevlaje cudzia vlajka. Ešte aj primátor Liptovského Mikuláša Slafkovský sa k problému postavil úplne jasne a povedal Rusom „ takto nie".
Berlín Tiergarten
Socha slobody Budapešť
Ale aby primátor hlavného mesta nasvecoval vlajku cudzieho štátu, štátu, ktorý nás vojensky okupoval, navyše ktorého nástupca znovu porušuje medzinárodné právo a nezávislosť Ukrajiny!? Existuje nejaký lepší symbol pre hodnotový chaos prvého muža Bratislavy? Či skôr ide o pevné hodnoty, nastavené počas jeho angažovania v Komunistickej strane, o čom svedčí aj spoločná oslava s ruským vyslancom v sovietskom termíne 9. mája a nie 8. mája, kedy si koniec vojny pripomína Európa.
Arpádov stĺp na Devíne zletel okamžite po páde Uhorska. Sochu Márie Térézie hodili do Dunaja hneď po zaujatí Bratislavy. Extrémne. Ničiť pamiatky je hlúposť. Ale Slavín? Druhý extrém. Miesto posledného odpočinku sa stalo miestom, kde slovenský premiér Róbert Fico za spevu Alexandrovcov víta Vladimíra Putina a Bratislavský primátor ďakuje Rusku za žiarovky. Skutoční vlastenci.
Karel Schwarzenberg označil Rusmi organizované oslavy konca vojny v čase agresie Ruska na Ukrajine za stretnutie kolaborantov. Na čo asi myslel Bratislavský primátor Milan Ftáčnik, keď sa nad Bratislavou rozžiarila vlajka Zväzu Sovietskych Socialistických Republík...?
