Moc v krajine prevzali takzvané „zdravé" sily Komunistickej strany. Ich „zdravie" spočívalo v tom, že zlikvidovali každého, čo mal iný názor. Vyhodili zo školy, z práce a potom aj z vlasti. Aj s rodinou. Majetok ukradli, rozdelili medzi seba. Najlepšie sa rozdeľovali byty, mnohí súdruhovia dodnes s láskou spomínajú na zlaté časy rozdeľovania zhabaných bytov. Vasil Biľak v barokovej vile na Timravinej ulici je žiarivým príkladom. Kto chcel robiť kariéru, musel vyhlásiť, že so sovietskou okupáciou, pardon, so vstupom bratských vojsk, súhlasí. Áno, dobre čítate, so vstupom, súdruhovia inváziu nazývali eufemisticky vstup, bratská pomoc. S tým sa predsa ľahšie súhlasí ako s okupáciou.
Dvadsaťjeden dlhých rokov okupácie a tzv. normalizácie prinieslo Bratislave a Slovensku hospodársky, kultúrny a mravný úpadok. V neefektívnom štátnom hospodárstve nastal rozvrat, rozmohlo sa rozkrádanie nebývalých rozmerov („z cudzieho krv netečie"), zlikvidovali sa najkrajšie kúty Bratislavy. Mesto začalo umierať, kultúrna elita bola zahnaná do kotolní, alebo rovno do väzenia, cirkev bola prenasledovaná a šikanovaná.
Iba jedna skupina sa mala napodiv dobre. Samozvaná elita, predvoj ľudstva, vodca robotníckej triedy - komunistická strana. Svoje privilégiá súdruhovia neváhali brániť brutálnou silou. A že bolo čo brániť. Vedúce posty v zamestnaní, prednosť v prideľovaní nedostatkových bytov, v prijímaní detí na školy, pri kúpe auta, pri prideľovaní pozemkov na výstavbu, vysoké platy, cesty na západ, nakupovanie v špeciálnych obchodoch, prednosť pri všetkom, čoho sa normálnym smrteľníkom nedostávalo. A pritom stačilo málo a mohli ste užívať aj Vy. Iba vyhlásiť, že okupácia je nezištná pomoc, že demokracia je buržoázny prežitok, že socializmus je najlepšie zriadenie a štát najlepší hospodár, že roľníci sú kulaci, cirkev je reakčný prežitok a náboženstvo je ópium ľudstva, že západ je nepriateľ, že Sovietsky zväz je náš vzor, že jedine komunistická strana má správny názor, že čierne je biele a všetci tí, čo majú iný názor, sú škodcovia, zradcovia a treba ich čo najprísnejšie potrestať. Do basy! Nastal štátny terorizmus a diktatúra násilia.
Bratislava sa ocitla znovu za ostnatým drôtom. Mesto, ktoré bolo symbolom tolerancie, spolupráce spolunažívania rôznych etník, náboženstiev a kultúr sa nadobro ocitlo v chápadlách zvlčilých fanatikov. Títo mu zasadzovali jednu ranu za druhou. Vydrica, Podhradie, Zuckermandel, synagóga, Petržalka, Karlovka, Ružinov, všetko svedkovia nezmyselného a nekultúrneho ničenia a urbanistického barbarizmu. A ostnatý drôt, pod prúdom, všade, od Petržalky po Devínsku a ďalej. Proti vlastným, proti nám. A uťahovali, tuhšie a tuhšie. Nakoniec sa nesmelo ísť ani pod Devín. Pod ten Devín, kde by dnes tí istí komunisti radi zriadili národné pútnické miesto. Aký krutý a cynický vtip! Sútok Dunaja a Moravy už bol za ostnatým drôtom, na Bratislavčanov mierili ostrými nábojmi nabité samopaly. Tu sa strieľa! Zmiznite!
Nebolo treba veľa fištrónu, aby človek videl, že toto celé je jedno veľké svinstvo. Klamstvo, podvod. Videli to nakoniec skoro všetci. Študenti trpeli najviac. V mladom veku človek obzvlášť citlivo prežíva nespravodlivosť a lož. Boli sme znechutení a nešťastní. Nemohli sme cestovať, zakazovali nám počúvať hudbu, nosiť rifle, dlhé vlasy, anglické nápisy na tričkách, chodiť do kostola, stretávať sa a slobodne diskutovať. Boli sme za ostnatým drôtom, zatvorení ako zvieratá . Iste, niektorí si povedali, pche, no a čo. Aj iní kradnú, budem aj ja. Aj iní klamú, budem aj ja. Budem mať dobrý byt, prácu, auto, peniaze. Svedomie? Kašlať nato. A tak bolo, podpísali, dostali a nám ukazovali dlhý nos. Pre nich ostnatý drôt neplatil. Vykúpili sa svojou dušou.
A opäť to bola Bratislava, prvé mesto na Slovensku, ktorá zapálila iskru revolúcie, zmeny, vzbury proti komunistickému útlaku. V Bratislave protestovali veriaci, tu išli študenti do ulíc, Bratislavčania prví zaplnili námestia, v Bratislave sa strhol ostnatý drôt a otvorila cesta slobode. Obrazne povedané, Bratislava sa stala bránou slobody pre Slovensko (samozrejme Marcel Strýko, Košice...a mnohí ďalší).
Ale nemýľme sa. Akokoľvek November 89 priniesol kýženú zmenu, títo ľudia, predstavitelia lži, násilia a útlaku sa nevyparili z povrchu zeme. Pravda, keď sa cinkalo kľúčmi na námestiach, boli zalezení ako voš pod chrastou, s malou dušičkou. Ale nestalo sa im nič. Nič z toho, čo robili oni druhým. A postupne sa vracali, vyliezali z dier a narovnávali pokrčenú chrbtovú kosť. Naťahovali ruky. Aj my chceme! Aj my sme tu! Veď my nič, to boli také časy, inak sa nedalo, pochopte.....
A tak ich tu máme znovu. A znovu by chceli byť vpredu. Paška, Fico, Gašparovič, Široký a ďalší a ďalší. Tuhľa, pán Milan Ftáčnik. Podľa vlastného životopisu sa rozhodol dobrovoľne vstúpiť do Komunistickej strany už v roku 1980, v času najhoršieho útlaku, násilia a neslobody. Ako 24 ročný, v podstate dospelý človek, ktorý dobre videl, čo sa deje, ako komunisti klamú verejnosť, vyhadzujú študentov zo škôl, ako je Bratislava spútaná ostnatým drôtom, sa rozhodol spojiť svoj život s tými, ktorí toto všetko zapríčinili.
Aké hodnoty vyznáva muž, na prahu života, keď vstupuje do strany, ktorá obohnala Bratislavu ostnatým drôtom s vysokým napätím? Na čo asi myslel pán Milan Ftáčnik, vtedy, v roku 1980, keď podával prihlášku a sľuboval vernosť Komunistickej strane, štátnemu dirigizmu, politickej totalite, ostnatému drôtu, spojenectvu s okupantom a organizovanému násiliu? Na slobodu a rovnosť? Alebo kariéru a protekciu? Desať rokov aktívne podporoval a obhajoval neobhájiteľné. Či azda počítal s tým, že to tak bude naveky?. Neviem. Ale viem, na čo mysleli iní, ktorí tak urobili. Zakrývali si oči a uši a kričali: „Kašlem na všetko, ja chcem mať dobrý život. Za každú cenu. A dajte mi všetci pokoj!!!"
A mali. Pohodlné životy funkcionárov, aparátčikov, úradníkov. Dobré bydlo. Kancelária, teplo. Poslanec, komisie, funkcie, ministerstvá, úrady. Hlavne moc nepracovať, na prácu si iní, tí tam vonku, dole. Nech ma živia tí, čo platia dane. Ľud, čo sa musí živiť svojou hlavou, rukami, vlastnou prácou. A nakoniec sa na všetko zabudne, veď aj iní podpísali, tak čo.
Pán Ftáčnik sa evidentne spolieha na krátku pamäť Bratislavčanov. Pretože po tom všetkom, čo jeho strana urobila Bratislave, kandidovať na jej primátora chce mať hrošiu kožu. Vlastne nám iba odkazuje čo si o nás všetkých myslí. Ste stádo, vtedy, aj teraz, nič nezmôžete, môžeme si s Vami robiť čo chceme. Hoci, komunisti sa s občanmi nikdy moc nemaznali, úcta k blížnemu im nikdy nič nehovorila. Sto krát opakovaná lož predsa musí byť pravda. Invázia bola bratská pomoc, teror socialistická zákonnosť, totalita socialistická demokracia, ostnatý drôt ochrana pred nepriateľom. Čo bude sľubovať pán Ftáčnik teraz? Komu? Na ako dlho?
Naštastie, Bratislava si ten ostnatý drôt ešte dobre pamätá.
