O tom, že panslavizmus nefunguje, písal Karel Havlíček Borovský (KHB) už v prvej polovici 19. storočia v svojom článku „Slovan a Čech“, ktorý je jedným z jeho hlavných článkov z obdobia pred rokom 1848, a je vlastne deklaráciou autorom propagovanej politiky austroslavismu. KHB ho napísal na základe svojich skúseností z ciest po Rakúsku a slovanských krajinách, najmä v priebehu pobytu v ruskom prostredí a v Moskve.
Spočiatku bol KHB pod vplyvom Jána Kollára a ďalších priateľov zástancom rusofilstva a všeslovanskej vzájomnosti. Svoj názor výrazne korigoval po ročnom pobyte v cárskom Rusku, kde pôsobil ako vychovávateľ u významného profesora. Už v roku 1844 sa vrátil s presvedčením, že slovanská vzájomnosť je celkom nereálna.
(Pražské Noviny z roku 1846). Článok „Slovan a Čech“ je jedným z jeho hlavných článkov z obdobia pred rokom 1848. Článok napísal vo veku 25 rokov na počiatku svojej systematickej novinárskej práce a predznamenal tak politický program celej generácie obrodencov.
V tom čase bola veľmi aktuálnou myšlienka Slovanstva. Slovanské národy v rakúskej monarchii mali postupovať spoločne v presadzovaní svojho rovnoprávneho postavenia najmä v opozícii oproti nemeckej a maďarskej časti ríše. Rusov, Poliakov, Ilírov a iných Slovanov považoval každý za svojich bratov, staral se o ich prospech, ak nie viac, tak aspoň ako o vznik svojho národa; a tí, ktorí boli najpraktickejší, živili v svojom srdci presvedčenie, že v perspektíve, všetkých 80 miliónov Slovanov (aj s tými miliónmi, ktoré časom pribudnú) budú mať spoločne jeden písomný jazyk, jedny sympatie aj iné veci; prosto, že z nich zo všetkých bude jeden národ v takom zmysle ako sú Francúzi atď. jedným národom.
Pre pochopenie histórie Ukrajiny a Ruska je veľmi žiadúce poznať, čo o tomto fenoméne KHB vtedy publikoval, na základe svojich skúseností z vyššie uvedených ciest. Aké bolo vtedy jeho presvedčenie o tom som už písal v článku na tomto blogu s názvom "K. H. Borovský: panslavizmus a austroslavizmus". Z úvah KHB je dnes najaktuálnejší príspevok užitočný pre pochopenie súčasného rusko - ukrajinského nepriateľstva, ktoré vyústilo až do bratrovražednej vojny, ktorá zasa je zástupnou / proxy vojnou medzi Ruskom a USA. Tu v skrátenej podobe uvádzam jeho myšlienky:
Predovšetkým, vyslovujem pevne svoje presvedčenie, že Slovania, totiž Rusi, Poliaci, Česi, Ilírovia atď. nie sú jedným národom – tieto slová sú ako vypovedanie vojny, a tak rozhodné, že budú potrebovať obšírne vysvetlenie ...
Komu kedy napadlo hovoriť o národe románskom nebo germánskom? Komu napadlo pomenovať Vlacha bratom Španiela a Francúza alebo Angličana s Nemcom rátať do rovnakého národa? A takisto ako Španieli, Portugal, Francúzi, Plaší dokopy sú národy románske; a Nemci, Dáni, Švédi, Norvézi, Holanďania sú známi ako germánske národy, takisto sme my, Poliaci, Iliri, Rusi atď. slovanskými národmi, a meno Slovan je a má zostať vždy len menom zemepisným a vedeckým, nie však menom srdečným, menom sympatie, s akou každý národ svoje meno vyslovuje ...
Tak ako nemá byť človek riadny kozmopolitom (kto vraví, že každého miluje, nemiluje nikoho), tak ako by bolo smiešne cítiť patriotizmus indoeurópsky a robiť o ňom verše nadšenia; takisto, len ovšem v menšej miere, nepravdivé je vlastenectvo vše-slovanské. Ak niekto namieta, že snáď medzi slovanskými národmi nie je veľká rozdielnosť, ako medzi románskymi a germánskymi, musíme tomu naprosto odporovať. Trebárs by napríklad medzi jazykmi rozličných slovanských národov ani tak veľký rozdiel nebol ako medzi jednotlivými germánskymi a románskymi (hoci napríklad medzi francúzštinou a vlaštinou nie je väčší rozdiel než medzi ruštinou a češtinou), nesmieme predsa zabúdať, že nielen jazyk, ale aj obyčaje, náboženstvo, vláda, vzdelanosť, sympatie a. i. dokopy národnosti a teda i rozdiely medzi rozličnými národmi vytvára, ak sa berie se pri slovanských národoch na všetko náležitý zreteľ, nesmieme už tvrdiť, že by si napr. Rusi a Česi, Poliaci a Rusi, Ilírovia a Poliaci stáli bližšie, než hociktoré dva národy germánske alebo románske.
Poznámka: južné slovanské národy boli vtedy identifikované ako Ilýrovia. Vtedajšiu Ilýriu dnes poznáme ako Albánsko, Malorusko zasa ako Ukrajinu.
Čas a okolnosti rozdelili veliké množstvo ľudu slovanského pôvodu už oddávna na štyri od seba odlišné národy, z ktorých (s výnimkou Ilírov) už od dávna jedným národom samostatným je, a všetko alebo mal alebo má, čo je potrebné, ak sa má o národe hovoriť...
Prichádzam k najdôležitejšej časti tohto pojednania, k tej okolnosti, ktorá vlastne rozhoduje o celej budúcnosti myšlienky Slovanstva. Je to pomer Rusov, Malorusov a Poliakov medzi sebou ....
Slovanstvo je vlastne na tri nerovnaké časti rozdelené, ktoré medzi sebou nie sú v spojení
- východné Slovansko (Rusi, Poliaci, Malorusi)
- západné Slovanstvo (Čechoslovania: Čechy, Morava, Slovensko, Sliezsko)
- južné Slovanstvo – Ilírovia (Srbsko, Chorvátsko, Slovinsko, Bosna, Albánie)
Pozrime sa na dejiny velikého Slovanského východu a osudy týchto troch velikých slovanských národov, a uvidíme, ako jeden po druhom snažil sa o primát, o hegemóniu nad ostatnými dvoma, čo sa snáď z tej okolnosti zemepisnej sčasti vysvetliť dá, že medzi týmito národmi od prírody žiadne hranice určené nie sú.
Najprv vládol Kyjev a Malorusko, tam sa utvorila prvá mohutnosť ríše a zdalo sa, že Poľsko i ostatná terajšia Rus do tej ríše vtiahnuté budú. Skoro však klesla veliká ríša Vladimíra a s ňou upadli vyhliadky na samostatnosť národa Maloruského. Teraz započali vznikať súčasne národ poľský a velkoruský, spočiatku, keďže ich centrá Krakov a Moskva veľmi od sebe vzdialené, jeden o druhého nedbali; potom však tým viac prichádzali medzi sebou do rozličných vzťahov, čím viac sa moc ich obidvoch šírila, čím viac sa hranice ich ríš vzájomne blížili, až nakoniec spolu bezprostredne hraničiť začali.
Tak sa stretli dvaja nad mieru podobní a nad mieru rozdielni velikáni; podobní v anarchii a nespravodlivosti domáceho zriadenia, rozdielni vo viere, jeden samovladársky, druhý aristokratický. Skoro nastala medzi oboma zášť, po zášti vojny, a z vojen utvorila sa postupne taká nenávisť národná, že jeden o skazu druhého usilovať počal, a tak ešte až podnes stoja obidve národnosti poľská i ruská proti sebe ...
Sám o sebe môžem tu napríklad uviesť, aké som fázy prešiel v slovanskej sympatii, než som svoje zmätené náhľady prehodnotil a do poriadku uviesť doviedol. Spočiatku prial som Poliakom nenávidiac Rusov, akonáhle som ale naozajstný stav vecí v Poľsku bližšie spoznal, akonáhle mi pred očami spadol závoj poeticky zakrývajúci prozaickú biedu a skazenosť národa, to jest, šľachty poľskej; premenila sa hneď náklonnosť moja v nenávisť, a z akejsi psychologicky veľmi pochopiteľnej opozície zdali sa mi Rusi lepší než Poliaci.
Dlho však to netrvalo a nazrel som, že je Petr jako Pavel, Rus ako Polsko, zmizela slovanská sympatia, naučil som sa Rusov i Poliakov považovat při všetkej príbuznosti jazykov, pôvode a obyčajov jako národy nám Čechom cudzie; naučil som sa nazerať, že nám Čechom nie je dobre jesť polievku, do ktorej sme nedrobili, a co Rusi a Poliaci od starodávna medzi sebou majú, nech si tiež medzi sebou vyjednajú.
Ako teraz Rusi vo Varšave, tak boli Poliaci v Moskve; do chrámov ruských stavali z bujnosti koně a hanebným spôsobem hubili krajiny velkoruské. (Ako sa k Malorusom chovali, povieme na svojom mieste.) Hoci nemôžeme schvalovat konanie Rusov v novších časoch proti Poliakom, predsa by nespravedlivé bolo zamlčať, že im najviac len takou mierou odmeriavajú, akou im v čas mohutnosti svojej Poliaci merali.
Dobre viem, že by mi tu niekto protirečiť mohol: »V takých teda okolnostiach je bratská, naozaj slovanská povinnosť naša starať sa o zmierenie týchto dvoch národov, ako priateľ nedorozumenie medzi svojimi priatelmi narovnať hľadí. Potom predsa docielime ideálu svojho, svornosti medzi všetkými Slovanmi. K vyvráteniu tejto námietky postarám sa dokázať, že sa rozpor a boje medzi národom poľským a ruským nikdy utišit a skončiť nemôžu, a tu prichádzam na Maloruské stepi.
Malorus, Ukrajina, je ustavičná kliatba, ktorú sami nad sebou vyriekli Poliaci i Rusi, jest jablko nesvornosti hodené osudom medzi tieto dva národy, je príčinou ustavičnej nenávisti medzi obomi, kým jeden celkom pokorený nebude. Pomer, v aký najprv Poľsko a potom Moskva vstúpili k Ukrajine rečenej Malorusko, Malo- i Belorusi nikdy nedovolia, aby nejako zmierené vedľa seba stáli, aby sa v priateľstve porovnať a vzájomné hranice medzi sebou položiť mohli. Tak sa nad Polskom a Ruskom mstí potlačená sloboda Ukrajiny.
V Poľsku i v Rusku panovala nevôľa, a len na obšírnych stepiach Ukrajiny jazdil Kozák volný ako bujný vietor; na týchto stepiach utvorila sa poznenáhlo sloboda primeraná ľudskej dôstojnosti, akej nebolo ani v Polsce a na Rusi, rytiersky bránil tu kozák vlasť svoju, slobodu a vieru a odháňal basurmanov (mohamedánov). Hoci medzi nimi boli muži všeliakých slovanských národov, prevládal vždy živel maloruský, a keďže väčšina národa maloruského v poddanosti u poľskej šľachty bola, musela vzniknúť nenávisť medzi týmito volnými Malorusmi, ktorí len južnejšiu čast Ukrajiny zaberali, a šľachtou poľskou (Lachmi).
Nastali potom ešte horšie príčiny k nenávisti pre náboženstvo: Malorusi všetci horlivo vyznávali grécku vieru a poľská šľachta s jezuitmi nekresťanským, neľudským, lstivým, Bohu a Kristu nemilým spôsobom usilovala im vnútiť katolické náboženstvo. Zúril boj Malorusov proti Poliakom, v ktorom sa páchali diaboľské ukrutnosti; v udatnej hlave hajtmana Bohdana Chmelnického upevnila sa myšlienka oslobodiť dokonca národ od polskej šľachty a utvoriť samostatnú maloruskú ríšu; ale okolnosti neboli priaznivé a tak sa musel s časťou svojho národa dať pod ochranu rovnako veriaceho cára, ostatná väčšia část stonať neprestávala pod preťažkým jarmom aristokracie poľskej. Aspoň ta časť, ktorá sa dala ruskému cárovi pod ochranu, užívala ešte nejakej obmedzenej samostatnosti; hajtman Mazena chcel využiť okolnosti a založit slobodnú, celkom samostatnú ríšu maloruskú, ale Peter V. zvíťazil a Katarína zničila poslednú iskru slobody maloruskej a dala ľud, ktorý až doteraz mal osobnu volnost, do otroctva. A tak zhasol národ statočný, majúc z jednej strany Poliakov, z druhej Moskvanov za pánov a počal býť len najnižšou lúzou v svojej vlasti, dlho krvou predkov.
Nie je nádej, aby sa kedy opäť z mohýl (hrobov) nevzniesli hore bujní orlovia ukrajinskí, len strašné, bohatierské dumky a piesne budú večne hlásiť svetu nešťastné osudy národa maloruského, a veliké mohyly, rozostavaní po celej krajine strážcovia minulosti, večne sa budú chmúrne pozerať na poklesnutých synov ukrajinských, nad ktorými se zdajú nariekať kŕdle čiernych vtákov, poletujúcich od mohyly k mohyle.
Duch národa maloruského pochovali Poliaci a Rusi, ale o veliké telo počali sa deliť, a ako zvyčajne býva pri delení, počali se kváriť a doteraz sa ešte neporovnali. Obidva národy Rusi i Poliaci vydávajú maloruský jazyk (ktorý ostatne i od ruštiny i od poľštiny tak vzdialený je ako napr. čeština od poľštiny) za nárečie svojho jazyka; osobitne snažili sa v posledných časoch, vidiac velikú prednosť na strane ruskej, všelijako ľud svoj podmanený maloruský len za skazených nejakých Mazurov a jazyk organický Malorusov len za zlú nejakú a pokazenú polštinu vydávali.
Hoci ostatne Malorusi i Moskala (Kacana) i Poliaka (Lacha) nenávidia, a od oboch podľa všetkých svojich vlastností značne a podstatne sa líšia; predsa Rusi čoby držitelia Maloruska oveľa priaznivejšiu okolnosť na svojej strane majú než Poliaci: rovnakosť vo viere (gréckej) a náhodilá rovnakosť mena národa tu osobitne rozhodujú. Moskovčania tu použili akurát takú politiku, ako dávnejšie Poliaci s Litvou; ako sa títo s ňou pobratali aby ju pohltiť mohli a popoľštiť, tak že tam už teraz celá šľachta je poľská, takisto robia sa teraz Moskovčania bratmi Malorusov a pod zámienkou akoby sa za útisky urobené skôr viere ruskej a národnosti od Poliakov pomstiť chceli, vydierajú len poddaných Malorusov z rúk Poliakov a berú si ich sami za poddaných. Tak postupne začína vytláčať šľachta veľkoruská zo všetkých bývalých východných častí veľkej republiky poľskej šľachtu poľskú.
Tu sme teda videli tri veliké národy Slovanského východu, z ktorých každý ostatné dva veľmi nenávidí; a tiež spravodlivú príčinu k nenávisti má. O bratstve tu nemôže byť rozumným spôsobom žiadna reč. Možno však predsa i u týchto národov myšlienka všeslovanstva by našla sympatie. Zdalo by sa, že to proti mne svedčí; zatiaľ ale práve ten spôsob, v akom Poliaci i Rusi všeslovanstvu rozumeli a prijali dokáže to zasa najviac, že nezasluhujú našej sympatie.
Rusi (nehovorím tu o vláde, pretože já zmýšľanie vlády ruskej spoznať nemôžem), chopili sa ídey všeslovanstva ako hovoríme zubami nechtami. V celom svete, osobitne ale v Európe sú Rusi alebo nenávidení alebo v opovržení (a to takmer stále z dobrých príčin), bolo by teda divné ale nad mieru príjemné nájsť niekde na západe priateľov. I spriatelili sa hneď, a zbratali sa s nami i s Ilírmi, považujúc sa však potajme za starších bratov, za poručníkov našich. Ruskí panslavisti totiž podľa svojho pošetilého zmýšľania o nás i o Ilíroch sa domnievajú, že by sme radi pod ich vládou stáli!! a pevne sú přesvědčení, že raz všetky slovanské krajiny v moci svojej mať budú ?!! Títo páni počínajú všade namiesto ruský hovoriť a písať slovanský, aby potom namiesto slovanský zasa tiež ruský mohli povedať.
Žiaľ, ako aktuálne znejú dnes vtedajšie slová K. H. Borovského.
