prezidenta USA, vyvstáva požiadavka návratu EÚ do stavu, ktorý existoval pred prijatím Lisabonskej zmluvy, teda hlavne návrat suverenity nazad národným štátom.
V čase ratifikácie Lisabonskej zmluvy malo vraj 75% občanov ČR problém s pochopením toho, o čo sa vlastne jedná a vtedajší prezident Klaus bol vyzývaný ku spracovaniu "kuchárky".Potom by mohol dokumentu rozumieť aj človek nevybavený vzdelaním v oblasti práva. Dobrý návod je obsahom článku od V. Klausa z r. 2008 "Lisabonská smlouva: manuál pro začátečníky" umiestneného na webe na adrese http://www.klaus.cz/clanky/583 . Aj v súčasnosti, okrem odborníkov, veľa ľudí si možno neuvedomuje, akú principiálnu zmenu prinieslo podpísanie Lisabonskej zmluvy a preto nie je od veci si tieto skutočnosti opakovane pripomínať.
Lisabonská zmluva bola podpísaná v decembri 2007 v Lisabone a vstúpila v platnosť až po prekonaní odporu ČR v roku 2009. Vznikla ako náhrada predchádzajúceho dokumentu Európskej ústavy, ktorý v referende odmietlo Nizozemsko a Francúzsko v roku 2005.
Podstatou Lisabonskej zmluvy je prenos kompetencií z národných štátov na Európsku úniu, ktorá sa má podľa vzoru USA premeniť na "Spojené štáty európske". Zmluva zavádza právomoci ako by išlo o štát federálneho typu. Zavádza kategóriu výlučných právomocí Únie, ktoré sú právomociam členských krajín nadradené. Je zavedená právna subjektivita EÚ, čo je veľmi blízké vzniku nového štátu. Ustanovil sa "europrezident" a "eurominister zahraničných vecí". Prezident EU nahradil funkciu predsedu EÚ, ktorý sa menil každého pol roka, podľa zmeny európskeho predsedníctva.
Najväčšou zmenou, ktorú Lisabonská zmluva prináša, je spôsob hlasovania. Zatiaľ čo predtým bol ku schváleniu návrhu potrebný súhlas všetkých členov Ǔnie, po prijatí Lisabonskej zmluvy postačuje súhlas väčšiny. Platí to, čo si praje 55 percent štátov, a súčasne v nich dokopy musí žiť 65 percent obyvateľov EÚ. Zmluva vo viac ako 50 oblastiach zavádza toto väčšinové hlasovanie. Členské štáty tak strácajú podstatný atribút svojej zvrchovanosti.
Lisabonská zmluva je krokom nazad k odmietnutej Európskej ústave. Je dokumentom, ktorý predstavuje výrazný posun od Európy štátov k Európe jednotného európskeho štátu. Znamená presun od dobrovolnej a stále znova dojednávanej a potvrdzovanej spolupráce európskych štátov v tisíckach konkrétnych záležitostí k raz navždy platnej dominancii orgánov a inštitúcií únijných nad orgánmi a inštitúciami jednotlivých členských štátov.
Evropská únia EÚ (predtým Európske spoločenstvo ES, pôvodne Európske hospodárske spoločenstvo EHS) je definovaná zmluvami uzatvorenými medzi členskými štátmi. Všetky zmluvy sú rozvíjaním a modifikáciou zmlúv predchádzajúcích, nemajú teda zmysel samy o sebe. Nedá sa im ani porozumieť, ak nemáme súčasne zmluvy ostatné.
Aké sú hlavné zmeny, ktoré táto zmluva prináša pri porovnaní s predchádzajúcim stavom?
- Lisabonská zmluva vo veľkom rozsahu presúva právomoci z jednotlivých členských krajín na orgány EÚ. Jedná sa i o veľmi citlivé oblasti sociálnej politiky, energetiky, nepriamych daní, justície, bezpečnosti, vojenských otázok, zahraničnej politiky, atď.
- Zmluva zavádza právomoci ako by išlo o štát federálneho typu. Zavádza kategóriu výlučných právomocí Únie, ktoré sú právomociam členských krajín nadradené. Ak bolo predtým základnou charakteristikou „zdieľanie právomocí“, teda zdieľanie suverenity, namiesto toho vzniká suverenita „európska“. Ďalej se zavádza tzv. podporná právomoc Únie, ktorá dovoľuje EÚ zasahovať do oblastí ako je „ochrana a zlepšovanie ľudského zdravia, priemysel, kultúra, vzdelávanie, mládež, šport, civilná ochrana …”.
Požiadavka návratu EÚ do stavu, ktorý existoval pred prijatím Lisabonskej zmluvy, teda hlavne návratu suverenity nazad národným štátom, sa v súčasnosti čoraz viac objavuje hlavne s nárastom vplyvu nacionalistických strán v štátoch EÚ. Najvyššou prioritou v tomto smere je návrat právomoci národným štátom vo veci udeľovania povolenia ku vstupu cudzincov na vlastné územie, keď tento vstup je často nasledovaný imigráciou. Okrem požiadaviek na celoeurópske finančné sanovanie štátov smerujúcich k bankrotu, najviac vzrušujúcou a ešte pred 2 rokmi nepredstaviteľnou požiadavkou sú migračné kvóty. Referendum o imigrácii v Maďarsku demonštrovalo fakticky protiprávne konanie jej vlády, keď zahraničná politika je pri platnosti Lisabonskej zmluvy v súčasnosti jednoznačne v kompetencii vedenia EÚ.
Zaiste mnohým vŕta v hlave obrovský rozsah eurobyrokracie a nemravne vysoké náklady na jej prevádzku. Na druhej strane je je tu otázka, či by to bolo fair byť eurofilom len pokým využívame výhody EÚ predovšetkým ako príjemcovia eurodotáciía a súčasne nerešpektovať platnú Lisabonskú zmluvu, ktorá dáva krajinám EÚ formu federácie. V súčasnosti už prišli z vedenia Nemecka, Francúzska a Talianska vyjadrenia, že štátom ktoré nepríjmu imigračné kvóty, budú eurodotácie odobraté.
Potom by sme sme sa mohli už len radovať, koľkú časť našich diaľníc sa stihlo ešte postaviť (s pozitívnym vplyvom na zamestnanosť) s rozhodujúci podielom nákladov z eurodotácií.
Zdroj:
Wikipedia
Článok V Klausa, odkaz v texte
