Na tomto stave rozdelenia spoločnosti nenesú vinu v prvom rade kandidáti, ich tímy, média, ani skupiny, v ktorých réžii sa toto odohráva. Za tento stav môže každý sám, osobne. Pretože táto hra by nebola možná, pokiaľ by na ňu občania nepristúpili, nenechali sa vyprovokovať a zatiahnuť do hry, kde do zákulisia nevidia. (Z diskusií na internete).
Voľby tiež ukázali, že hlavné mesto nereprezentuje v preferenciách celú ČR ako sa napríklad píše v Britských listoch v článku [TU ]. Tu sa, podobne ako v hlavných mestách iných krajín, koncentrujú skupiny boháčov, pracovné príležitosti, možnosti podnikania, kariéry aj na tých najatraktívnejších postoch v štátnej správe, kultúrne a spoločenské inštitúcie ... . Staří proti mladým, levice proti pravici, venkov proti městu, Zeman proti Schwarzenbergovi:
Prezidentské volby ukázaly, že naše republika je nehomogenní a že v naší zemi proti sobě stojí proti sobě dvě fronty.
Vítězové prvního kola prezidentských voleb jsou ztělesněním zásadního rozporu, který rozděluje občany naší země. Občané svými hlasy jasně vyjádřili, kde ... se střetávají hodnotové systémy. Není překvapující, že polarita výsledků prvního kola prezidentských voleb odráží věčný rozpor mezi bohatými a chudými, městem a venkovem, pravicí a levicí.
Kníže je reprezentantem pravice, bohatých, vzdělaných a městských lidí. Lidí, pro které je základní hodnotou svoboda, demokracie a tržní systém. ... reprezentuje pravý opak: Ty levicové, chudší, méně vzdělané a venkovské lidi. Lidi, pro které je důležitá ochranitelská role státu, protekcionismus ...
(Z článku na internete [TU ]).
V mediálnom súboji medri Karlom Schwarzenbergom (KS) a Milošom Zemanom (MZ) najviac iritoval verejnosť útok KS na oficiálny výklad histórie a imidž bývalých prezidentov ČSR. Čo v tomto duelu naozaj povedali:
Karel Schwarzenberg: "Já jsem vždy říkal, a na tom trvám, že to, co jsme v roce 1945 spáchali, by dnes bylo odsouzeno jako hrubé porušení lidských práv. Asi by se tehdejší vláda včetně prezidenta (Edvarda) Beneše ocitla v Haagu."
Miloš Zeman: "Do této chvíle, respektive do včerejška, bych naprosto respektoval, že budete prezidentem České republiky, ale ten, kdo označí jednoho z prezidentů Československa za válečného zločince, mluví jako sudeťák, a ne jako prezident."
Teda, stúpenci KS museli byť uzrozumení s volaním po sebareflexii v interpretácii českých dejín, v koncentrovanej podobe obsiahnutým v knihe Tomáša Krystlíka "Zamlčené dějiny", šírenej v ČR bez akéhokoľvek „disclaimera". Tu autor prezentuje negáciu väčšiny oficiálneho výkladu českých dejín, i keď len s obmedzením na citácie z iných prameňov.
Akceptovanie Krystlíkovej argumentácie vedie aj k takému uzáveru, že „najväčšou chybou v dejinách ČSR bolo rozbitie Rakúsko - Uherskej monarchie (RU)". Z pohľadu toho, že v českých krajinách boli sústredené až tri štvrtiny priemyslu celého RU, musel to byť „sen marketingového menežéra" keď tento priemysel mal k dispozícii trh RU v celom spoločenstve krajín bez ciel pri exporte / importe.
No boli časy v RU monarchii až také skvelé, že by stálo za to za nimi trúchliť?
Pozrime sa na pre súčasnosť rozhodujúce historické obdobie RU, ktorým je panovanie cisára Františka Jozefa I. Hviezdne časy RU monarchie sa končili postupne stratou pozície cisára Rímskej ríše v r. 1804, prechodom na duálny štát Rakúsko-Uhorsko v r. 1867 a nakoniec konštituovaním samostatného zväzku nemeckých štátov v r. 1871. Posledným výrazným úspechom RU na vojenskom poli bola bitka národov u Lipska, vedená v stratégii rakúskeho náčelníka štábu Radeckého „z každej bitky, v ktorej nemajú prevahu, sa musia spojenecké vojská stiahnuť, v jednotlivých bitkách musia byť Napoleonove sily postupne ničené a k rozhodujúcej bitke u Lipska došlo až keď spojenci mali jasnú šancu Napoleonove vojská jednoznačne poraziť".
V prípade Krymskej vojny 1853 - 1856 sa František Jozef I. rozhodol nepodporiť svojho spojenca cára Mikuláša. Následkom jeho kroku bola diplomatická izolácia Rakúska a strata dôvery Ruska.
Stret s Francúzskom v r. 1859 pri Solferine skončil porážkou a vojna s Pruskom pri Hradci Králové v r. 1866 katastrofou; odvtedy sa Prusko vďaka víťazstvu nad Rakúskom stalo hegemónom v Severonemeckom spolku, který bol však len dočasným predstupňom ku vzniku zjednoteného Nemecka. V roku 1871 po víťaznej vojne s Francúzskom sa pruský kráľ stal súčasne aj nemeckým cisárom. RU bolo potom, až do svojho zániku, už len v podriadenom postavení voči extrémne schopnému a úspešnému Prusku.
Cisár František Jozef I. bol v podstate smoliarom, neúspešným štátnikom a vojvodcom, ktorý sa bál akejkoľvek vojny „lebo tušil, že by v nej prehral". V zahraničnej politike nedokázal zabrániť postupnej strate významného postavenia RU medzi európskymi mocnosťami. Napriek tomu nezabránil vyhláseniu vojny Srbsku, ktoré viedlo následne k angažovanosti veľmocí na jednej a druhej strane a tým k 1. svetovej vojne.
Zomrel v roku 1916, po ňom nastúpil cisár Karol I. Habsburský, ktorý panoval až do zániku RU. Prezentácia osobnosti cisára Františka Jozefa I. je na Wikipedii [TU ] a na Britských listoch [TU ].
Hoci Rakúsko - Uhorsko pozostávalo z veľkej časti zo slovanských národov, v poslednom období svojej existencie nebolo schopné udržať ich dôstojné postavenie v strete s nemeckou časťou RU a to si uvedomil aj prvý prezident ČSR T.G. Masaryk, keď v priebehu 1. Svetovej vojny zmenil svoj pôvodne pozitívny postoj k možnosti federalizácie RU a priklonil sa k potrebe vzniku samostatnej ČSR.
Prosperujúca Európska únia, kde bývalí rivali na čele s Nemeckom, Francúzskom a Anglickom sú dnes jej súčasťou je aj pre Českú republiku určite tým najlepším nadštátnym útvarom súčasnosti.
