Hlava štátu
Hlava štátu je orgán, ktorý je reprezentantom a symbolom štátu navonok. Samotný termín vznikol ako označenie pre prezidentov. Tento orgán zvyčajne zosobňuje kontinuitu a legitímnosť štátu. Funkcie, práva a povinnosti hlavy štátu bývajú definované v ústave.
Samotný termín vznikol ako označenie pre prezidenta republiky. V monarchii vykonáva úlohu hlavy štátu monarcha V republike býva hlavou štátu prezident, volený parlamentom alebo priamo občanmi štátu.
Hlava štátu v parlamentnej republike:
V parlamentnej republike je prezident reprezentantom a symbolom štátu navonok. Jeho vnútroštátne právomoci sú obmedzené a často len formálne. Z tohto najdôležitejšou je právomoc rozpustiť parlament (väčšinou len v prípadoch stanovených ústavou) a vyhlásiť nové parlamentné voľby. Je volený väčšinou parlamentom, alebo priamo občanmi - v súčasnosti je tomu tak v SR a ČR.
Hlava štátu v poloprezidentskej republike:
Poloprezidentská republika je forma vlády alebo aj republiky, kde je vláda zodpovedná parlamentu, ale prezident je volený priamo občanmi a má postavenie, i vo vzťahu k zákonodárnej moci, presahujúce právomoci prezidenta parlamentnej republiky. Prezident predsedá tiež rade ministrov.
Vzorom pre poloprezidentské republiky je ústavný systém Francúzsku, zväčša poloprezidentská je aj Ruská federácia.
Táto forma vlády predstavuje akýsi kompromis medzi parlamentným a prezidentským systémom, vyvažovaním postavenia prezidenta a parlamentu.
Hlava štátu v prezidentskej republike:
Prezidentská republika je založená na separácii štátnych mocí - súdnej, výkonnej i zákonodárnej. Prezident je hlavou moci výkonnej, väčšinou súčasne aj predsedom vlády. Je nezávislý na parlamentu, súčasne však, vo vzťahu k nemu, nemá žiadne právomoci.
Sústredenie tak veľkej moci v jedných rukách však zvyšuje riziko vzniku autoritatívneho štátu alebo priamo diktatúry. Prezidentská republika nebýva dlhodobo stabilná a demokratická.
Výnimkou v tomto smere sú USA. Prezidentská republika je tiež najrozšírenejšou formou vlády v Amerike.
Postavenie v architektúre štátu bolo pre prvého prezidenta ČSR T. G. Masaryka definované v ústave z r. 1920. Prezident bol hlavou štátu, volený na dobu 7 rokov.
Mal podobné právomoci, ako má dnes - menoval a prijímal vyslancov, menoval vládu, prijímal jej demisiu, menoval vysokých úradníkov, predstaviteľov armády a univerzitných funkcionárov.
Ústava mu nedávala právo zákonodárnej iniciatívy, platnosť zákonov mohol len odložiť tým, že je na základe tzv. suspenzívneho veta vrátil k ďalšiemu prerokovaniu parlamentu. Ten však mohol jeho zamietnutie prehlasovať. Podľa ústavy platilo, že každý prezidentov úkon moci vládnej alebo výkonnej potreboval k svojej platnosti spolupodpis (kontrasignáciu) zodpovedného člena vlády. Prezident T. G. Masaryk sa okrem autority danej mu ústavou tešil i veľkej autorite neformálnej prameniacej z úcty, ktorú mal. V niektorých prípadoch hraničila až s kultom uctievania.
Postavením prezidenta v časoch totality nemá cenu sa zaoberať, keďže to pre prítomnosť a budúcnosť nie je inšpirujúce.
Zato však je poučné porovnanie pomerov v ČR a v SR, kde je sú aktivity prezidenta primerané a nebadať významnejšiu snahu o pôsobnosti nad rámec tých, ktoré vyplývajú z parlamentného typu postavenia hlavy štátu.
Právomoci prezidenta republiky ČR sú upravené najmä v ustanoveniach článkov 62 a 63 ústavy. Právomoci vymenované v článku 62 je možné označiť za osobné alebo privilegované, keď k ich výkonu nie je vyžadovaná kontrasignácia členmi vlády. Ich výkon môže byť viazaný na súčinnosť iného subjektu. V prípade článku 63 sa jedná o právomoci, ktoré sú viazané na súčinnosť vlády, a nejedná sa tak o osobné právomoci prezidenta.
V ČR je badateľný kult osobnosti prezidenta zavedený pri prvom prezidentovi V. Havlovi a táto snaha o výsadné, nadstranícke postavenie prezidenta s vlastnou politikou „pražského hradu" pokračuje cez V. Klausa až k súčasnému prezidentovi. Tieto tendencie vyvolávajú rozdeľovanie spoločnosti na tábory - uctievači výnimočností kvalít prezidenta versus vášniví oponenti. Vynárajú sa aj takéto úvahy: musí mať prezident republiky sídlo na Hradčanoch? Teda nákladnom symbole feudalizmu? Tu vládne zvláštna morálka v tom, že viacerí z prezidentov mali tendenciu správať sa skôr ako královia, pretože Pražský hrad sa nikdy nestal iba najvyšším úradom krajiny.
V tejto situácii sa potom nájdu v ČR aj úvahy „načo je nám vlastne prezident ?". V kompaktnej forme to najnovšie vyjadril verejne činný publicista Petr Uhl v rozhovoroch s ním, vydaných v knihe „Dělal jsem co jsem považoval za správné"... Jestli státní správa potřebuje protokolárního člověka, který formálně svým podpisem stvrdí to, na čem se parlament nebo vláda usnesou, tak existuje kancléřský systém a český politický systém je mu už dost blízký. V něm člověk bez jakýchkoli pravomocí reprezentuje, a když je třeba položit věnec, tak ho položí. Nebo přijme velvyslance a jeho pověřovací listiny. Či stvrdí svým podpisem, že parlament ratifikoval mezinárodní smlouvu. To jsou všechno protokolární záležitosti.
... prezident jmenuje soudce, rektory ... jenom tehdy, jestliže o tom rozhodne jiný, kolektivní orgán.
... sjednává mezinárodní smlouvy nebo tím pověří některého ministra. Jenže je to tak, že prezident vydá pověření až po rozhodnutí vlády, smlouvu pak sjedná ministr, musí ji schválit vláda a pak ratifikovat parlament.
... Takhle to vykládá většina právníků. Je pravda, že to v ústavě není uvedeno jasně, takže to vypadá jako sdílená pravomoc dvou orgánů: individuálního - prezidenta a kolektivního - vlády nebo parlamentu. ...
Prezident republiky sa ako každý človek snaží uplatňovať svoj politický postoj. Takže jeho rozhodovanie bez právomocí je viac svojvôľou než rozhodovanie nejakých kolektívov.
Osobitne kontraverznou právomocou prezidenta je udeľovanie amnestie, ktorú si dovolili využiť prezidenti ČR Havel a Klaus. Tejto právomoci sa už vzdal súčasný prezident.
Je možné uviesť príklady štátov, ktoré dokázali, že sa dá bez prezidenta v našom klasickom ponímaní zaobísť:
V švajčiarskej konfederácii na spoločnej schôdzi obidvoch sekcií, národnej rady a rady kantónov, volia jedného človeka z ich 7 ministrov - vláda sa tam volá federálna rada - na rok prezidentom, ktorý pritom zostává naďalej ministrom svojho rezortu. Ústava definuje pozíciu prezidenta v celom systéme ako "prvého mezi rovnými." Zabezpečuje len protokolárne funkcie, v praxi to znamená, že nemá právomoc rozpustiť parlament a už vôbec nemôže určovať smer vládnej politiky. Prezident si zabezpečuje vlastné bývanie i dochádzanie do práce ako každý iný občan, i keď "prvý medzi rovnými."
To je parlamentný systém.
Podobne to vyzerá vo Veľkej Británii, kde kráľovná má takisto len protokolárne povinnosti.
V EÚ je sedem monarchií, a v týchto je monarcha naozaj len protokolárna osoba, v protestantských krajinách je poprípade aj hlavou církvi.
Je ovšem pravda, že ve své snaze o bezkonfliktnost byl Zemanův projev relativně bezobsažný. Možná svou (záměrnou?) sterilitou tím signalizoval, že Česká republika prezidentský úřad nepotřebuje, je to monarchistický přežitek z Rakouska-Uherska, a nejlepší by bylo, kdyby byl zrušen.
Je něco patologického na národě, který obdivně a v očekávání vzhlíží k prezidentu-monarchovi s tím, že mu o Vánocích či na Nový rok monarcha sdělí něco objevného o životě. - See more at: http://www.blisty.cz/art/71504.html#sthash.UJTIQeje.dpuf není rozhodující, zda je prezident volený přímo nebo nepřímo. Rozhodující jsou jeho pravomoci, - See more at: http://www.blisty.cz/art/71467.html#sthash.mBsuAIai.dpuf
Nie je podstatné, či je prezident volený priamo občanmi, alebo parlamentom. Rozhodujíce sú jeho právomoci. Tie, ktoré sú viazané na súčinnosť vlády a nejedná sa tak o osobné právomoci prezidenta, by mali byť v ústave definované bez možnosti ich nejednoznačného výkladu.
Zefektívnenie zabezpečenia protokolárnych funkcií prezidenta napríklad podľa šviajčiarského vzoru by mohlo byť pozitívnym signálom pre občanov aj v tom, že v období hľadania možností úspor je štát ochotný šetriť aj na vlastnej štruktúre.
Je ovšem pravda, že ve své snaze o bezkonfliktnost byl Zemanův projev relativně bezobsažný. Možná svou (záměrnou?) sterilitou tím signalizoval, že Česká republika prezidentský úřad nepotřebuje, je to monarchistický přežitek z Rakouska-Uherska, a nejlepší by bylo, kdyby byl zrušen.
Je něco patologického na národě, který obdivně a v očekávání vzhlíží k prezidentu-monarchovi s tím, že mu o Vánocích či na Nový rok monarcha sdělí něco objevného o životě. - See more at: http://www.blisty.cz/art/71504.html#sthash.UJTIQeje.dpuf
Je ovšem pravda, že ve své snaze o bezkonfliktnost byl Zemanův projev relativně bezobsažný. Možná svou (záměrnou?) sterilitou tím signalizoval, že Česká republika prezidentský úřad nepotřebuje, je to monarchistický přežitek z Rakouska-Uherska, a nejlepší by bylo, kdyby byl zrušen.
Je něco patologického na národě, který obdivně a v očekávání vzhlíží k prezidentu-monarchovi s tím, že mu o Vánocích či na Nový rok monarcha sdělí něco objevného o životě. - See more at: http://www.blisty.cz/art/71504.html#sthash.UJTIQeje.dpuf
Zdroje:
Wikipedia
Zdenko Pavelka - kniha rozhovorov s Petrom Uhlom „Dělal jsem co jsem považoval za správné" ISBN: 978-80-7215-466-1
