V histórii sa viackrát vyskytli hektické obdobia vlády diktátorov, ktorých úspechy sa spočiatku zdali byť neprekonateľné. Napoleon, Hitler, Stalin. Ich spoločným znakom bola neúcta k životom státisícov ich vojakov, ktorých v kritických chvíľach rozhodujúcich bitiek najmä v období ústupu zo slávy obetovali. Tieto obete boli často dôsledkom nesprávnych strategických rozhodnutí, keď sa hlavný vodca neriadil pravidlom, ktoré stratégom prikazuje púšťať sa do stretnutia vtedy, keď je perspektíva v ňom vyhrať. U Hitlera to boli najmä príkazy držať pozíciu obkľúčených alebo fatálne ohrozených jednotiek za akúkoľvek cenu. Na začiatku WWII to isté robil aj Stalin a ruských zajatcov boli státisíce - pritom ich utrpenie v zajateckých táboroch muselo byť horšie ako smrť. Vojaci Červenej armády boli navyknutí byť opakovane nasadzovaní do operácií, ktoré nedosiahli počiatočný úspech. Zvyká sa na to ťažko, ale pokiaľ sú za chrbtom jednotky NKVD, ktoré zabránia akýmkoľvek pokusom o zbehnutie a trestajú nemilosrdne každé zaváhanie vojakov, potom iná možnosť nie je. Navracanie vojakov do prednej línie týmto spôsobom pritom asi nebolo len špecialitou Rusov.
V prvých 2 rokoch vojny to boli oslnivé nemecké víťazstvá na báze výkonov skvelých veliteľov všetkých úrovní a hrdinstva prostých vojakov ako i úspechu strategických rozhodnutí založených na správnom odhade slabosti britskej a francúzskej armády v r. 1940 a sovietskej v r. 1941. Skvelé úspechy nemeckých ofenzív v západnej Európe a na začiatku vojny proti ZSSR vyšli nakoniec navnivoč aj vplyvom série chybných strategických rozhodnutí (v rozhodujúcej miere osobne Hitlerových) ale aj nešťastných udalostí (nekoordinované aktivity Talianska a Japonska). Spojenectvo Berlín-Rím-Tokio (Os) bolo ustanovené nemecko-talianskou zmluvou z októbra 1936, ešte v tom istom roku sa pridalo aj Japonsko. 27. Septembra 1940 bol v Berlíne v rámci Osi uzatvorený Pakt troch, ktorý potvrdzoval toto spojenectvo, k Paktu troch sa následne pripojili nemecké satelity. Nebol však vytvorený spoločný riadiaci orgán, každý zo spojencov niekedy postupoval nekoordinovane, na prvom mieste Nemecko, ktoré o svojich výbojoch podľa vôle Hitlera spojencov vopred nekonzultovalo. To sa nakoniec ukázalo mať naň veľmi negatívny dopad, keď Taliansko a Japonsko robili to isté.
Dunkerque, prímerie s VB nebude
Bitka o Francúzsko (10. 05 až 22. 06. 1940) skončila obrovským víťazstvom Nemecka, ktoré sa preukázalo ako vojenská mocnosť Európy. Spojenci utrpeli na kontinente zdrvujúcu porážku a Veľkú Britániu (VB) pred porážkou zachránila len jej vysunutá poloha za kanálom La Manche. Nemecký plán útoku sa ukázal ako veľmi účinný a spojencov zachránila pred totálnou katastrofou evakuácia z prístavu Dunkerque. Nastane „dunkerský zázrak" - avšak pre Britov. Bojujúce nemecké jednotky a ich velitelia nechápu, prečo Hitler 24. mája zastaví rýchle napredovanie tankových oddielov, ktoré majú byť prednostne použité na dobytie Paríže. Ako je toto „rytierske gesto" v súlade so „zničujúcimi údermi", čo ešte nedávno mali dopadnúť na Anglicko?
Najpravdepodobnejšou príčinou tohto konania bolo očakávanie ponuky na prímerie zo strany Veľkej Británie s rozdelením oblastí záujmov medzi obidvoch súperov. Čas kapitulácie Francúzska sa ukázal byť neskoršie vrcholom obdobia úspechov Nemecka s Hitlerom na čele vo WWII a schyľuje sa k obratu v priebehu vojny. Anglicko si už našlo človeka, ktorý dokáže vzdorovať Hitlerovi, porobená Európa načúva Churchilla. S jeho menom sa odvtedy spája toľko hnevu, hrdosti a vôle po sebazáchove, že jeho energické konanie odkáže triumfátora do jeho medzí. Churchill v svojom nástupnickom prejave vylúčil akékoľvek vyjednávanie s hitlerovským Nemeckom a vyjadril nezlomné odhodlanie bojovať až do víťazného konca, i keď vtedy otázka angažovanosti USA na strane demokratických štátov nebola ešte zďaleka jednoznačná.
Agresia proti ZSSR
Koniec roka 1940 a prvý polrok boli v znamení plného nasadenia v príprave agresie proti ZSSR. V tomto súboji prehráva Stalin. Ešte v čase pred vypuknutím WWII sa nechal vyprovokovať podvrhnutými dokumentmi k poprave generála Tuchačevského a následne k likvidácii rozhodujúcej časti sovietskych najvyšších veliteľov a príslušne tým poškodil bojaschopnosť Červenej armády. Do poslednej chvíle pred 22. júnom ignoroval výstrahy vlastnej rozviedky na čele so Sorgom i zo strany Churchilla ktorý mal informácie od svojej. Počiatočné katastrofálne porážky Červenej armády, kedy sa do obkľúčenia a zajatia dostávali státisíce jej vojakov, vyvolávali očakávania o víťazstve Nemcov do niekoľkých týždňov od začiatku agresie.
Na druhej strane, najväčším Stalinovým úspechom v období pred prepadom ZSSR bolo uzatvorenie paktu o neútočení s Japonskom - Stalin mal záruky, potvrdené jeho špiónom Sorgom, že v prípade prepadnutia ZSSR Nemeckom, nenastane situácia vojny na dvoch frontoch, Japonci sa zasa chceli koncentrovať na súboj s USA v Tichomorí. Súčasne, Stalinovým víťazstvom bolo rozhodnutie Anglicka vedeného Churchillom, v žiadnom prípade sa nespojiť s Hitlerom vo vojne proti „bolševizmu", naopak je nadšený, že VB má konečne proti Hitlerovi na kontinente spojenca, ktorého je rozhodnutá všemožne podporovať. „Nikdy sa neznížime na rokovanie s Hitlerom, nikdy nebudene vyjednávať s ním alebo hocikým z jeho krajiny. Budeme sa s ním biť ... dovtedy, kým s božou pomocou nezbavíme svet tejto príšery a nezvrhneme jej jarmo z pliec národov. Z toho vyplýva, že poskytneme Rusku a ruskému národu všetku pomoc ... . Ohrozenie Ruska ohrozuje aj nás ... ".
Mussoliniho agresia proti Grécku a Juhoslávii
Vojnu proti ZSSR v značnom rozsahu poškodil postup Talianska, ktoré si realizovalo potrebu vlastných výbojov neúspešnou agresiou proti Grécku a Juhoslávii začatou v októbri 1940, kde bolo rýchlo pacifikované s angažovanosťou Anglicka (predstava Nemcov bola, že Taliansko bude zamestnávať Angličanov len v severnej Afrike). Situáciu potom muselo v r. 1941 zachraňovať Nemecko, Hitler zúril nad takto vyvolaným oslabením vlastných síl a oneskorením nástupu proti ZSSR.
Franco a Pétain nespolupracujú
Ešte v druhej polovici r. 1940 Hitler hľadá podporu pre svoje agresívne zámery.
S maršalom porazeného Francúzska Pétainom jedná o možnom využití stále ešte pozoruhodného francúzskeho vojenského potenciálu proti Angličanom v kolóniách a postupne aj na kontinente. Nie je však prístupný ponúknuť primerané kompenzácie. Pétain požaduje vrátenie dvoch miliónov francúzskych vojnových zajatcov - žiaľ, ríša ich potrebuje ako lacnú pracovnú silu. Okrem toho chce francúzske loďstvo a v Maroku prístup k Atlantiku, ale to sú pre Nemecko neprijateľné požiadavky. Jednanie skončí bez dohody.
Jednanie so španielskym diktátorom Francom skončí neúspechom, keď na angažovanost Španielska po boku Nemecka povie veľmi zdvorilé, však jednoznačné nie. Na úvod požaduje podporu v podobe dodávok obilia, kanónov, surovín, rušňov ... . Dokonca je prvým človekom, ktorý sa opovážil pred triumfátorom zapochybovať o rozsahu víťazstva ríše, nech pred začatím angažovanosti Španielska, Nemecko najprv zrealizuje víťaznú inváziu do Veľkej Británie.
Moskva sa nestala hlavnou prioritou
Vojna proti ZSSR zďaleka nebola tak „blesková" ako predtým proti VB a Francúzsku. Už po prvých šiestich týždňoch bývalý náčelník generálneho štábu nemeckých ozbrojených síl pred začiatkom WWII Beck, ktorý snáď jediný sa opovážil odmietnuť plnenie rozkazov, s ktorými vnútorne nesúhlasil (bol potom odvolaný a nahradený Halderom, neskoršie a angažoval pri atentáte na Hitlera), považuje výsledky za nepresvedčivé „zatiaľ čo Nemecko a svet žasli nad korisťou a počtom zajatcov, chystal sa Mars už začiatkom augusta 1941 na definitívny prechod na druhú stranu. Za približne 20 mesiacov vnikli nemecké armády ešte tisíce kilometrov do ruského priestoru, až k Volge a na Kaukaz. Beck sa však nemýlil, ak považoval za veľký obrat vojny krach prvej ofenzívy skupiny armád Stred. Bolo to asi 6 týždňov od začiatku výpravy. " Halderova kronika potvrdzuje tento názor.
Kritické rozhodovanie prichádza na jeseň, keď sa medzi Hitlerom a generálnym štábom armády vedie diskusia o hlavnom smere ďalšieho úroku. 19. decembra kríza vrcholí, Hitler prepustí hlavného veliteľa armády Brautischa a sám si prisvojí túto funkciu. Dobytiu Moskvy dáva až druhé poradie priority, hlavnou je južný smer s cieľom odrezať nepriateľa od zdrojov ropy na Kaukaze a tým zasiahnuť sovietsky systém na jeho najcitlivejšom mieste. Brautisch je obviňovaný, že neposlušnosťou a nerozhodnosťou skazil Hitlerov skvelý plán ďalšieho postupu a presun hlavných síl na južný smer, videl len Moskvu.
Toto rozhodnutie viacerí vtedajší vrchní nemeckí velitelia a považujú za súčasť „stratených víťazstiev", dobytie a zničenie Moskvy mohlo mať devastačný dopad na psychiku a morálku vtedajších občanov ZSSR.
Vyhlásenie vojny USA
Tento dôležitý predel zo 7. decembra 1941 ukazuje, ako jeho „vlastná" vojna vykĺzla Hitlerovi z rúk. Ofenzíva na Moskvu uviazla v ľade a snehu. Predvčerom Rusi nečakane preši do protiútoku. Jóbove zvesti prichádzajú jedna po druhej. Vtom Nemci zachytia senzačnú správu o japonskom útoku na Pearl Harbor. Išlo o čosi, čo „jasnovidec" nepredvídal. Pakt troch mocností Osi mal síce Američanov zamestnať v Pacifiku, ale teraz prešli Japonci do tuhého a držali sa jeho receptu, že spojencov netreba vopred konzultovať. USA sú teda vo vojne - nastalo presne to, čomu sa Hitler v doterajšom priebehu WWII chcel vyhnúť, potreboval zaangažovať USA výlučne proti Japonsku. Teraz je však odrazu táto koncepcia pretrhnutá, prichádza ohromný Hitlerov kiks keď spustí v ríšskom sneme bohapustú kanonádu na Roosevelta a vypovie USA vojnu. Až potom (!) odkáže na hlavný štáb armády, aby mu zistil ktorým smerom sa najprv obrátia hlavné sily USA či na ďaleký východ alebo na Európu.
Len 9 rokov prešlo od obsadenie úradu ríšskeho kancelára pochybným tribúnom ľudu. A teraz tento kancelár jednoducho obíde vládu i velenie wehrmachtu, s nikým sa neporadí a z vlastnej vôle vyhlási vojnu najväčšej veľmoci sveta. Najprv rozpútal konflikt na úrovni národných štátov, potom ho rýchlo zmenil na regionálny európsky konflikt. A zrazu je - z vlastnej iniciatívy - uprostred globálnej vojny. Churchill plným právom oslavuje: niet na svete mocenského zoskupenia, čo by odolalo spojeným silám Veľkej Británie, USA a ZSSR.
Atómová bomba nebola hlavnou prioritou
2. Decembra 1942 spustili v USA prvý atómový reaktor. Dnes vieme, že do r. 1941 nemecký atómový výskum len málo zaostával za americkým. V záujme „klasického" zbrojenia však atómové experimenty musia sú v rozhodujúcej fáze súperenia o prvenstvo obmedzené: Hitler nerozpozná ich možný význam. Najstrašnejší vynález vojny vykĺzne z rúk človeka, ktorý ďakuje svojmu bystrozraku na použitie novodobých technológií za sériu úspechov. Práve nemeckí vedci predstavovali natoľko významný potenciál (prvenstvo v technológii rakiet dlhého doletu V2 a pri zemi letiacich navádzaných rakiet V1, v technológii ponoriek, prúdových stíhačiek), že prvenstvo vo vývoji a aplikácii atómovej zbrane mohlo pripadnúť Nemecku s Hitlerom na čele - naozaj hrôzostrašná predstava.
Rok 1942 - zásadný zlom v priebehu WWII
Regres charakterizuje už rok 1942, spočiatku taký nádejný. Navonok je Hitler ešte raz víťazom na celej čiare. Jeho armády zastavia sovietsku ofenzívu. V Afrike Rommel prenikne až po El-Alamein na egyptskej pôde.
V 4. a 5. Fáze boja o Atlantik potopia nemecké ponorky predtým nevídané množstvo nepriateľských lodí. A juhu východného frontu napredujú nemecké armády závratným tempom - v máji majú Kerč, nasleduje úspešná bitka pri Charkove, potom dobyjú Krym a Sevastopoľ, koncom júla sú druhý raz v Rostove, v auguste obsadia naftové polia pri Majkope a Piatigorsku.
A zrazu dopadnú na Hitlera bezprostredne po sebe idúce ohromné údery. Zatiaľ čo Rommel sníva o obsadení Káhiry a vedenie wehrmachtu špekuluje o kliešťovom postupe, ktorým prenikne do Sýrie a Afganistanu, prejde 23. Októbra Montgomery pri El-Alamiene do ofenzívy. Druhého novembra Rommel priznáva ústup. Montgomeryho ofenzíva ešte len začína keď sa 7. novembra vyloďujú americké a anglické divízie v Maroku. O 2 mesiace neskôr je Tripolitánia vyčistená od armád Osi. Nastupuje angažovanosť USA.
Koncom roka je rozhodnuté o výsledku boja o Stalingrad, ktorý je začiatkom nekonečnej série Hitlerových vojenských porážok.
Po tomto období zlomu vo vývoji WWII už niektorí aj na vysokých postoch v Nemecku, inteligentní so schopnosťou dovidieť kam vývoj smeruje, začali usilovať o atentát na Hitlera. Viacero pokusov však skončilo žiaľ neúspešne a potom vojnové šialenstvo pokračovalo ešte ďalšieho 3,5 roka.
Zdroje:
Hans Bernd Gisevius: Hitler, diel I a II knihy
Nijaký historik dvadsiateho storočia sa nemôže nezaoberať fenoménom Adolf Hitler. Pochopenie tohto je nevyhnutné pre pochopenie dejinného vývoja a udalostí, ku ktorým došlo v Nemecku v rokoch 1920 až 1945. Autor uvedenej knihy využil pri svojom hodnotení výhodu bezprostrednej osobnej skúsenosti a súčasne, dlhoročným štúdiom materiálov si vytvoril ku problematike predpoklady pre nezaujatosť a nadhľad. Gisevius poznal atmosféru doby, ktorá vyniesla malomeštiaka Adolfa Hitlera z rakúsko-bavorského pohraničia až do ríšskej kancelárie a v úlohe führera urobila z neho režiséra obrovskej drámy ľudských dejín. Pri analýze tohto procesu odhalil viaceré skryté kľúčové momenty Hitlerovho života. Rozobral veľkosť viny jednotlivca, no odkryl i trestuhodnú ľahkovernosť ľudí, ktorých zotročil a urobil z nich spoluúčastníkov násilností, vrážd a teroru. Ako vysoký nacistický dôstojník, Nemec, podáva objektívny popis vtedajšieho diania. Pri analýze jedovatej nacistickej ideológie sa pokúša preniknúť až ku samotným koreňom nacizmu.
