Zaujal ma článok Luďka Frýborta Česká povaha a český humor. Aj keď obsah jeho článku je v diskusiách prijímaný rôzne, nastolené úvahy majú značnú šírku záberu a vypovedaciu schopnosť, je tu veľa podnetov na zamyslenie. Vlastný pohľad na podobnú tému chce byť rozšírený aj na stav kolektívnej psychiky a imidžu v súčasnosti. K filozofovaniu o českom imidži prispieva aj to, že (pôvodom z Brna) ho už 46 rokov pozorujem s odstupom zo slovenského prostredia. Po rozdelení federácie sledujú obidve strany s veľkým záujmom, ktorá z nich rozdelením viac získala či stratila a ako je vnímaný imidž ČR a SR najmä bezprostrednými susedmi a v rámci EÚ.
Ako sa píše v článku p. Frýborta, mnohé rysy českej národnej povahy majú hlboké korene v dobe po prehre na Bílé hoře spojené s fyzickou likvidáciou českej šľachty a rozsiahlou emigráciou intelektuálnej elity. Vzájomné vyvražďovanie medzi husitmi a "pánskou" stranou a orientácia Čiech na protestantské štáty ktoré Čechom v kritickej situácii nepomohli, mala pre české kráľovstvo katastrofálne dôsledky, v stredoeurópskom priestore vyhral katolícky klerikalizmus a výsledkom bola "tristoročná poroba", strata niekdajšieho významného postavenia českého kráľovstva. Schopnosť učiť sa z histórie a od iných bola vždy prezentovaná ako prednosť. V úvahách o českej národnej povahe sú pôsobivé myšlienky v spisoch prezidenta Masaryka. Pro českú sebareflexiu by bolo žiadúce ich dobre poznať. Až udivuje, ako prísne a nekompromisne tu súdi prezident Masaryk vlastnosti českej povahy, ktorú v na viacerých miestach diela porovnáva s povahovými rysmi Nemcov.
Je zaujímavé, že v českom prostredí sú slobodne šírené aj tendenčné články a publikácie o českej histórii, ktoré vo väčšine verejnosti vzbudzujú ostrý nesúhlas. Sú to autori Tomáš Krystlík alebo Bohumil Doležal a donedávna bol i Emanuel Mandler. Všetci títo sú alebo boli častými prispievateľmi internetového časopisu CS-magazín, ktorý vyzerá ako by bol propagandistickým nástrojom sudetonemeckého spolku v ČR. Krystlík je naviac autorom kontroverznej knihy "Zamlčené dějiny", ktorú sa oplatí prečítať a zhodnotiť, ako tu autor neguje väčšinu oficiálneho výkladu českých dejín. Tu sa snaží opisovať Čechov, ich dejiny a ich najvýznamnejších predstaviteľov s doposiaľ nevídaným stupňom negácie. Cieľom takýchto článkov a publikácií je zrejme zničiť všetko s čím sa český národ môže identifikovať a na čo byť hrdý. Ide tu o deštrukciu českého národného sebavedomia, aby tým vytvorili atmosféru pre novú vlnu požiadaviek na totálnu revíziu usporiadania v strednej Európe.
Schopnosť pozerať sa na vlastnú históriu s nadhľadom v českom prostredí chýba a tak v čase totality sa muselo odsudzovať dielo predchádzajúcej generácie a teraz sa to opakuje v opačnom garde - médiá sa nemôžu nabažiť kopania do zdochnutého koňa predchádzajúceho režimu. Hrdosť na dielo predchádzajúcich generácií je asi zásadne potrebná pre zdravie psychiky národa. Predstavme si len, že za dielo svojich otcov a dedov sa trebárs Angličan hanbiť nemusel a nemusí. Česi by radi zabudli, že historicky prvá realizácia ideí o "sociálne solidárnej spoločnosti" - husitský "komunizmus" - vznikla v Čechách, budú sa donekonečna vyhovárať na import komunistického náboženstva z Ruska po 2. svetovej vojne. Prečo nebolo toľko vlastnej iniciatívy v zoštátňovaní v Juhoslávii, Maďarsku a Poľsku, kde sa v čase hlbokej totality zachovali plejády súkromných živností a fariem ? Naopak, československý prevrat v r. 1968 bol vykonaný nerozvážne a doslova vydráždil Rusov k intervencii.
Nech si myslíme o Rusoch čokoľvek, asi zachránili český národ (ktorý podľa Hitlera nemá v stávajúcom životnom priestore čo pohľadávať ...) pred plánovaným vysťahovaním (nebolo na to dosť času) a naopak pod záštitou máťušky Rusi sa uskutočnil odsun Nemcov (dodnes zdroj kontroverzných hodnotení) a tým konečne obnova etnicky jednotných Čiech v hraniciach pôvodného českého kráľovstva. Dokonca i prezident Beneš dospel k záverom, že v Mníchove nás západní spojenci obetovali a že orientácia na ZSSR bude správna - prečo by tomuto neuverili obyčajní ľudia po skončení vojny s vedomím, akým hrôzam práve unikli. Zaujímavý je náhľad Američanov na Rusov. I keď si ich zobrazujú všelijako, vždy je možné na pozadí vycítiť rešpekt pred obeťami a hrdinstvom podobne veľkého národa v poslednej svetovej vojne. S tým ostro kontrastuje napríklad nekultúrny prístup k pamätníku oslobodenia Prahy - píše sa o tom v článku [TU ] Ak český národ zniesol tú úbohú švejkovinu s natieraním sovietskeho tanku z konca 2. svetovej vojny na ružovo už vtedy pred dvadsiatimi rokmi, tak by sme mohli povedať niečo o revolučnej zaslepenosti a nežnom výpadku pamäti. Ale ak to po dvadsiatich rokoch zopakujú a nikto sa v celom českom národe neozve, tak sa historické povedomie takého národa a úcta takéhoto národa k vlastnej histórii rovná úbohej exhibícii úbohých exhibicionistov. Už sa ako Slováci nemáme prečo obzerať na českého brata v úcte k histórii. Ožral sa vlastnou sebastrednosťou a totálnym výpadkom historickej súdnosti. Ak sa autor toho všetkého volá Černý, tak je to správne. Celá kauza „ružového tanku" je čiernou škvrnou na českej historickej paměti.
Potlačenie súkromnej iniciatívy viedlo v čase socializmu k veľkému zaostávaniu za stavom svetovej ekonomiky. V časoch budovania hospodárstva „uhlí a železa" sa ešte socializmu darilo, pamätáme si ešte na zlaté časy českého exportu (hoci s platením za dodávky už to bolo často pofidérne). Avšak s nástupom éry informačných a „hi-fi" technológií nastal rýchly úpadok a potom koniec. Obrat po r. 1989 priniesol vyrovnanie úrovne konzumu so západom pre niektorých v neuveriteľne krátkom čase. Čo nebolo očakávané, že príde tak rýchlo, je súčasná kríza z nadvýroby, úžasný pretlak ponuky nad dopytom a cenové vojny, konkurzy firiem, výpredaje a exekúcie sú teraz bežným javom. Taktiež „tunelovanie" bánk a zprivatizovaných podnikov a finančná kríza. O vytriezvení z ideálov revolúcií sa píše na tomto blogu [TU ].
V dnešnej dobe najväčším umením je talent robiť peniaze. Ku tomu by malo pristupovať umenie vytvárať prosperitu a cez ňu pracovné príležitosti. Podnikateľským snom je prosperita stvorená géniom českého podnikania Baťom a jeho rodinou, ktorá preslávila Československo na celom svete. Bohužiaľ, zopakovať niečo takého by nebolo možné v dnešnej dobe konkurencie v dodávkach (postupne čím viac aj v sofistikovaných) tovarov pôvodu z východnej Ázie, táto konkurencia má zničujúci dopad na priemysel v celej EÚ. Nie bez racionálneho jadra je názor, že so stratou nemeckej menšiny a židovskej komunity po druhej svetovej vojne prišla česká republika o nadpriemerne schopné časti obyvateľstva, ktoré sa v minulosti zasluhovali o prosperitu ekonomiky.
Potenciál Prahy pre kultúrne aktivity a turistiku je teraz zlatou baňou (po poslednej vojne boli Berlín a Varšava totálne zničené, Praha zostala takmer bez ujmy). To, že mestské domy majú opäť konkrétneho majiteľa viedlo rýchlo ku skrášleniu historických centier v mestách, obchody a živnosti opät fungují ako sa patrí. Česká výkonnost a kvalita napríklad v tvorbe počítačových programov, vo vydávaní odbornej i všeobecnej literatúry alebo v oblasti vedy a kultúry je obdivuhodná. Taktiež Auto Škoda si veľmi dobre udržiava svoje predajné a exportné výsledky.
Úspechy pri nachádzaní nových originálnych riešení na ceste k prosperite pri dnešnom stave konkurencie budú podstatnou zložkou hodnotenia vývoja českého imidžu v budúcnosti.
Tak ako možno byť hrdý na výsledky práce českého ducha a českých rúk, treba s pocitom ľútosti uviesť tie javy, ktoré český imidž podľa môjho názoru poškodzujú. Začať možno názvom štátu "Česko". Bývalý prezident Havel sa vraj vyjadril, ako hlboké negatívne emócie v ňom tento názov vyvoláva (keď chcú Nemci povedať nepekne, hovoria "Tschechei"). Oproti tomu bol protektorátny názov Böhmen und Mähren priam krásny. Rešpektovanie česko-moravsko-slezskej zložky v štátnom znaku už to neodčiní, samotný znak vyvoláva nejednoznačný dojem. Slovensko po rozdelení ČSFR tieto problémy nemá, rovnako aj vlajka, štátny znak a dokonca aj poznávacie značky automobilov sú veľmi pekné.
Pokiaľ ide o čelných predstaviteľov štátu, prezident Masaryk predstavoval tu najvyššiu možnú úroveň a z tohto pohľadu sa treba pozerať na dnešný stav.
Najvyšiu profesionálnu úroveň a príkladný rodinný život svojich vrcholových predstaviteľov si verejnosť oprávnene vyžaduje a kto túto požiadavku nezvládne, mal by sa z tejto scény rýchlo odpratať - toto v ČR vôbec nefunguje. Dvaja soc-dem predsedovia českej vlády (Zeman, Paroubek) preukázali neznalosť diplomatického vystupovania, keď sa nechali naviesť na vyjadrovanie sa k pomerom na slovenskej politickej scéne. Zeman dokonca pohanil slovenské pivo a dostal na to od domácich médií patričnú odpoveď. Na hodinách angličtiny sme sa učili, že pri návšteve u nich sa bude možno Angličan kriticky vyjadrovať k domácim pomerom, vláde a parlamentu, avšak nedaj bože, že by ste to isté u nich hovorili vy ! Neveľmi slávne skončilo české predsedníctvo v EÚ s vtedajším premiérom Topolánkom. Veľkou hanbou bola známa plastika s grafickou charakteristikou niektorých národov vystavená v Bruseli, ktorá právom vyvolala veľmi negatívne reakcie.
Na najvyššom poste, bývalý prezident Václav Havel sa negatívne zviditeľnil najmä prehratým bojom o priazeň slovenskej verejnosti v období pred rozdelením federácie, aj v súvislosti s ukončením angažovanosti slovenských podnikov zbrojného priemyslu ako i neskoršie postojom ku konfliktu v Srbsku.
Súčasný prezident Václav Klaus je zasa známy tým, že niekedy prezentuje navonok odlišný postoj (euroskeptický ...) ako česká vláda s ministerstvom zahraničí. Žiaľ, súčasný stav fungovania EÚ, kolabujúce rozpočty niektorých štátov únie, tento skepticizmus podporujú.
Česi boli a sú väčšinou protestanti a ateisti. V svetoznámej knihe Samuela Huntingtona "Stret civilizácií" je podľa autora rozdielne náboženské presvedčenie jedným z najvýznamnejším zdrojom konfliktov. Ideológie nemecký nacizmus a sovietsky komunizmus, ktoré sa stretli v najväčšom vojnovom konflikte všetkých čias, je možné pri zovšeobecnení považovať tiež za (neznášanlivé) náboženstvá. Rozdielnosť náboženského presvedčenia zohrala významnú roľu aj v disharmónii nažívania v spoločnom štáte a následnom rozpade Československa. Vývoj náboženského cítenia Čechov je v citovanom článku Ľ. Frýborta výstižne charakterizovaný. Panuje názor, že náboženská viera, aj netradičná (viera v tzv. "vyšší princíp") je schopná v spoločnosti plniť úlohu smerovania k mravnosti a kultúrnosti ako opaku vulgárnosti a nekultúrnosti vo verejnom živote a v médiách.
Úspechy ČR potešia, kiksy a neúspechy českých súkmeňovcov veľmi bolia.
Filozofovanie o českej povahe, psychike a imidžu ma ponecháva v presvedčení že dielo a odkaz prezidenta Masaryka ako filozofa a štátnika by mal každý Čech (Moravan) dobre poznať, pretože je naďalej zdrojom múdrosti a inšpirácie, prevereným počas existencie ČSR a ČR.
