Keďže som v prvej časti zabudla napísať autora, tak ho spomeniem tu. Je to samozréjme Roald Dahl....
Niekto v silu mysle neverí (ak sa vôbec v niečo také dá veriť/neveriť), iný tie takzvané ‚náhodičky‘ nazve osudom, alebo náhodou a tí, čo veria sa len na druhých usmievajú a krútia neveriaco hlavami. Veď je to všetko také očividné.
Tisíce myšlienok nám preletí denne hlavou, letia tak rýchlo, že ich ani nemáme šancu zachytiť.
Prechádzate ulicou a premýšľate: „Ej, či som dlho nevidela Paľa. Odkiaľ toho pána poznám? Aké by to bolo byť stratený v cudzom meste? Kto je ten Nietzsche, ktorého kolegyňa číta?
Pár dni prejde, zrazu ide Paľo oproti po chodníku ... doma, otvoríte časopis a zrazu fotka toho cudzieho pána.... idete na služobnú cestu do zahraničia, prechádzate sa a zrazu neviete kde ste... V tv, rádiu a časopisoch zrazu spomenuté meno Nietzsche a niečo málo o ňom...
Stále vám to nič nehovorí?
Ja som sa stretávala so situáciami, ktoré až človeka rozosmiali. Položila som si len tak otázku pre seba, hocakú a „náhodou“ som natrafila na odpoveď v takých súvislostiach, že ma to až príliš zarážalo. Alebo žeby... Henry Sugar....
Tie náhody sú až príliš očividné a viem, že život je neobyčajný, nikdy presne nepochopíme, čoho všetkého sme my ako ľudia schopní a čo všetko dokážeme. Keď si začne človek dávať rôzne situácie do súvisu, nie vždy dostane rovnakú odpoveď, každý si to vysvetlí po svojom aj tak.
A to je tá krása. Sme rozdielni a predsa v niečom rovnakí....život je krásny...
