-Stálo to za to ? - Snáď nie ...
-Chcel si to tak veľmi ? - Možno hej ..
-Bolo to krásne ? - Och, áno ...
-Dokedy to trvalo ? - Kým prišlo ráno ...
Jedno slovko, ktoré vykĺzne a zmarí všetky nádeje , jedna hláska, ktorá zabolí, keď v hrdle vydá zvučný ston ... Keď prechádzam po špinavých uliciach a hladím chorý strom .. Pýtam sa sama seba , má význam ? Má význam ?
Zvučný úder blesku a nebo pretínajúci hrom ...
Odchádzam z tmy, z tej temnej krásnej tmy, za svetlom ..
Kde veci sú čisté a nežné, ako keď som si ich vysnívala vo vlastnom svete ..
Kde kvety nehy a lásky, skláňajú sa ku mne samé a ja hladím ich krehké lupene ...
Kvapky rosy na tráve , jemnučký dážď, čo rozvinutú ružu do nahoty jej šatu odeje ..
Kde láska sa nebojí vysloviť "Budiž . " a zapustiť svoje siahlodlhé korene ...
Zvykla som sniť. Och, áno jeden krásny sen ...
kým neprišla sudička a nepretrhla jej niť - niť mojej vlastnej nádeje.
Bolestivo zakvílila .. sťa meluzína v krajine ľadu a zimy ...
skrehla moja duša, skrehlo moje srdce - pred bielou paňou sklonili sa chabé lesné víly ...
Nechala ma stáť, tu na pustom poli mojich vlastných snov,
môj svet, ktorý bol rozdrtený na prach a zničený na úlomkov milión
Ostalo srdce zlomené , zošité niťou bolestivej viery -
zamkla som ho na sto zámkov , zahrabala do jaskyne a bahna diery
Nech nik ho nenájde, nech nik o ňom nevie, nech sa nik nedozvie, čo tá tajná skrinka ukrýva -
Nič viac než sen, nič viac než úlomok rozbitého zrkadla ...
A mojej tváre v ňom ..
