Keď som sa v dušičkovú nedeľu uložil k večerným markízackym televíznym novinám, plný dojmov z nádherného slnečného jesenného dňa stráveného zapaľovaným sviečok na hroboch blízkych ľudí a vysvetľovaním deťom, koho hrob to je, aký človek to bol a pridal k tomu zaujímavý zážitok, netušil som, že ma z tejto letargie a zamýšľaním sa nad zmyslom pozemského bytia, či nebeskej večnosti, vytrhne a bleskovo do tragikomickej reality pozemského kráľovstva vládcov Róberta a Oskara vráti, reportáž Barbory Marekovej z petrolejovej rafinérie Slovnaft, kde sa Oskara Világiho a Róberta Fica pýtala na skutočnosti uvedené v spise Gorila.
Dva roky pred tým, ako sa spis Gorila objavil na internete, ako akt pomsty bývalých príslušníkov nemenovanej štátnej organizácie, ktorí ťažko znášali svoju profesionálnu popravu Mikulášom Dzurindom za ich pomoc pred voľbami v roku 1998, mi tento spis dal teraz už tiež bývalý príslušník protikorupčnej jednotky. Bývalým je preto, lebo skutočnosti uvedené v tomto spise pokladal za pravdivé a chcel s tým niečo urobiť.
Tých 120 strán som zhltol asi za tri hodiny a keďže som tiež ani na chvíľu nezapochyboval o vierohodnosti dokumentu, položil som si už kultovú otázku: „Kde udelali soudruzi a pánové z Vazovovej chybu“? A v duchu som sa pred profesionalitou spravodajcov, ktorí toto dokázali zorganizovať, sklonil.
Už dlho som bol presvedčený o tom, že to takto nejako na Slovensku funguje, no keď som sa s tým stretol takto v reáli, môj mozog sa pokúsil o „vytesnanie“ existujúcej reality.
Akej?
Reality, ktorá (vychádzam z tvrdenia Haščáka, že ľudia vôbec nevedia, ako v skutočnosti tento systém funguje) znamená to, že naša Ústava je zdrapom papiera, pretože v skutočnosti ústavou deklarovaný systém parlamentnej demokracie s trojdelením moci v štáte je systémom oligarchickej autokracie. V tomto systéme je moc v rukách tých, ktorý nám ukradli to, čo nám zanechali tí, na ktorých hroboch sme zapaľovali v nedeľu sviečky a potláčali slzy smútku. V tomto systéme sme len hlúpe dojné ovce, ktoré pasú ľudia stretávajúci sa na Vazovovej, či inej ulici, kde rozhodujú o tom, ako najefektívnejšie podoja toto stádo, tak aby sa veľa nenarobili ani nezašpinili. A ak by sa náhodou nejakej ovečke to, že ju doja príliš a ani pašu a vodu jej nezabezpečia, nepáčilo a rozhodla by sa domáhať paše lepšej, hlavu jej zotne naša v skutku slepá justícia poznajúca len jeden zákon: „Človek má toľko práva, koľko má peňazí“.
Do tejto reality ma vrátila otázka ovečky Barborky, keď sa v svojej nevedomosti rozhodla petrolejového baču Oskara opýtať, či sa zúčastnil bačovskej konferencie v konšpiračnom byte na Vazovovej. S obrovským pohoršením nad slaboduchosťou a z nej prameniacej drzosti ovečky Barborky sa bača Oskar podporovaný bačom Róbertom namiesto otázke zodpovedajúcej odpovede, v duchu hesla - najlepšia obrana je útok-, ovečky Barborky spýtal, do kedy chce kauzu Gorila živiť? A v duchu si s opovrhnutím pomysleli, že jej treba horšiu pašu, lebo nepochopiteľne dlho a veľa pamätá.
Nemenej časom, miestom a situácou nezorientovaná bola aj otázka barančeka Slivku valachovi Gašparovi, že čo robia jeho barani, keď ani po štyroch rokoch z gorily nevytrieskali priznanie k tomu, ktorí bačovia, ako a za koľko si na Vazovovej delili slovenský košiar. Veď mu musí byť jasné, že čím je gorila staršia, na rozdiel od ovečky, si pamätá menej a menej a preto, aj napriek úpornej snahe jeho baranov, gorila neprehovorila a už ani neprehovorí.
No ovečke Barborke a barančekovi Slivkovi by malo byť jasné, že ak by sa aj náhodou našiel baran, ktorý by gorilu ukecal, tak by ho musel valach Gašpar zarezať, pretože by bol pre bačovskú rodinu nebezpečný, ale ak by sa náhodou stal zázrak....... Potom platí jediné pravidlo slovenského košiara – človeka má toľko práva, .........- a gorilu by zo sveta zniesol valach Kováčik.
Prepol som na SENZI a desať krát som sa zhlboka nadýchol a vydýchol - že vraj to pomáha znížiť krvný tlak. No do pôvodného rozjímania o spravodlivom a večnom nebeskom kráľovstve ma to už nevrátilo. Preto, aby raz aj moje deti na mojom hrobe potláčali slzy smútku, som sadol k počítaču a napísal toto:
„Vážení slovenskí bačovia a spolumajitelia košiara, gorila bude dovtedy živá, kým budete živiť systém, ktorý ste do tohto košiara vniesli, v ktorom vyhráva amorálnosť, bezočivosť, bezcharakternosť a nakradnuté peniaze nad slušnosťou, poctivou prácou, súcitom a pevným charakterom bez nádeje domôcť sa spravodlivosti.
Gorila bude dovtedy živá, kým vznešené vety našej ústavy o tom, že je to košiar demokratický s nezávislou výkonnou, zákonodarnou a súdnou mocou, sa aspoň trochu nestanú realitou a 150 valachov prestane skákať tak, ako pár slovenských bačov píska.
Gorila bude živá, kým valach Gašpar a valach Kováčik budú tancovať tak, ako im bača Róbert píska.
Gorila bude živá, kým naše deti budú nútené utekať do košiarov, kde majú nádej na slušnú pašu a rozumnejších bačov.
Gorila bude živá .........“
Naveky?
