Nový volebný zákon zvyšuje strop výdavkov na prezidentskú kampaň na 500 tisíc eur, hoci novozvolený prezident Andrej Kiska sa medzičasom priznal, že svoju cestu do kresla prezidenta minulý marec vydláždil vyše miliónom eur, a mediálni experti odhadujú náklady na kampaň jeho protikandidáta Róberta Fica až na dva milióny eur.
Politické strany budú môcť na svoju kampaň pred parlamentnými voľbami minúť až tri milióny eur, pričom ich volebné účty majú „kontrolovať“ ľudia, ktorých vymenujú ony samy (to je isto ten pravý recept na jastrabiu obozretnosť), zatiaľ čo verejnosť bude môcť dozerať na stranícke výdavky prostredníctvom „transparentných účtov“, ktoré pravdaže vykážu len peňažné dary do oficiálnych straníckych pokladníc. V zákone nie je ani len zmienka o tom, ako politici hodlajú kontrolovať toky peňazí zohnaných neformálnymi metódami alebo ak chcete, „vlastnou hlavou“.
Pri odôvodňovaní návrhu zákona v parlamente minister vnútra Róbert Kaliňák nenašiel Gyurcsányovu odvahu, aby ľuďom povedal: „Klamali sme vám doteraz a hodláme v tom pokračovať.“ Ani nemusel – zákon to totiž povedal celkom jasne zaňho aj za zvyšok súčasného politického establišmentu.
Prachy, nároky, alibi
Podľa mojich skúseností politici klamú najmä o peniazoch.
Niektorí z nich tvrdia, že peniaze, čo pravidelne dostávajú zo štátneho rozpočtu, nestačia na financovanie veľkej strany. Aby podľa nich strany dokázali prežiť, musia hľadať ďalšie zdroje príjmov – privatizáciu, verejné obstarávanie, eurofondy, predaj nominácií do funkcií v štátnej správe, atď. To dá rozum, že o týchto peniazoch nemôžu hovoriť pravdu, pretože… nuž, pretože predsa pochádzajú z trestnej činnosti.
Ďalším zdrojom nečestnosti sú relatívne nízke platy verejných činiteľov na Slovensku v porovnaní so svojimi kolegami za hranicami. Podľa zverejnených údajov premiér Fico minulý rok zarobil 40 500 eur. Pritom príjem amerického prezidenta Obamu za to isté obdobie dosiahol 293 tisíc eur a príjem britského premiéra Camerona 175 tisíc eur. Dopekla, veď dokonca aj prezident Zambie Michael Sata v roku 2013 zarobil viac ako náš premiér.
Hoci sa priemernému slovenskému voličovi môže zdať, že Fico a spol. sú mimoriadne dobre zaplatení, ba dokonca nechutne preplatení, naši parlamentní zástupcovia ani vyšší štátni úradníci sa k tomuto názoru príliš neprikláňajú. Ich presvedčenie by sa dalo zhrnúť skôr takto: “My sme elita tohto národa, vzdelaná a tvrdo pracujúca, a preto máme nárok na príjem, ktorý nám umožní žiť dôstojným a pohodlným životom zodpovedajúcim nášmu postaveniu.” Pravdaže, toto svoje presvedčenie o vlastných nárokoch radšej nevešajú na nos Jozefovi Makovi, pretože… nuž, pretože Jožko sa musí mesiac čo mesiac pretĺkať zo svojich 400 eur, ktoré mu vynáša jeho práca v Kauflande, a zrejme by pre také čosi nemal pochopenie.
V neposlednom rade, mnohí predstavitelia našej elity tvrdia, že korupcia je nevyhnutná, vyplýva z podstaty človeka, a dokonca ju možno tolerovať, keďže skutočným nepriateľom je neefektívne riadenie štátu. Rôzni zasvätenci mi to vysvetľovali asi takto: „Nemôžeš predsa očakávať, že úradník, ktorý zarába dvetisíc eur mesačne a rozhoduje o miliónových tendroch, nebude kradnúť.” Aj tento názor si naši politici radšej nechajú pre seba, pretože… nuž pretože už natárali príliš veľa lží o „nulovej tolerancii“, „čistých rukách“ a vyrazení nepoctivých ministrov „do troch sekúnd“.
Dokážeme uniesť pravdu?
No zatiaľ čo politici klamú od rána do večera, my im cestu k pravdovravnosti práve neuľahčujeme. Aj my sami sme totiž súčasťou problému.
Aby demokracia fungovala, spoločnosť musí byť postavená na princípe zásluhovosti, podľa ktorého víťazia najlepšie nápady a najlepší kandidáti. Avšak slovenská spoločnosť prekypuje závisťou a poväčšine odmieta myšlienku dobre zaplatenej ekonomickej a politickej elity. Bohatstvo je podozrivé, vysoké platy podnecujú frustráciu a vzbudzujú pocit osobnej krivdy. V krajine panuje ošklivá nálada.
V takejto nálade by bolo naivné od politikov očakávať, že budú úprimní pokiaľ ide o zdroje ich príjmov a o tom, koľko si myslia, že si zaslúžia. Práve naopak, je namieste od politických mecenášov – dokonca aj od tých, ktorí od svojich investícií neočakávajú masívnu návratnosť – očakávať, že budú trvať na utajení svojej identity, aby sa nestali terčom rovnostárskeho nepriateľstva a buzerovania bulvárnych novinárov. Rovnako možno očakávať, že justícia bude elitu naďalej chrániť pred stíhaním za korupciu.
Dve spoločnosti v jednom štáte
A tak tu máme dve spoločnosti – boháčov a bežnú verejnosť – ktoré spolu už takmer nehovoria a navzájom sa nemôžu vystáť. V podobných situáciách nastáva tá pravá príležitosť pre médiá, ktoré by sa mohli pokúsiť priepasť medzi nimi premostiť, ako akýsi manželský poradca, ktorý sa snaží pomôcť odcudzeným partnerom lepšie sa navzájom pochopiť. To sa však nanešťastie nedeje. Naše médiá iba ak zvyšujú napätie svojou tupou agresivitou a povrchnosťou. Podobne ako v prípade Gorila, financovanie politických strán je jednou z tých nepopulárnych tém, o ktorých každý vie ale nikto o nich nechce písať. Najmä nie v tomto supervolebnom roku, ktorý je pre médiá prísľubom tučných ziskov z politickej inzercie.
Aby som pravdu povedal, z tohto manželského ochladnutia nevidím žiadnu cestu von. S narastajúcou ekonomickou nerovnosťou sa Jozef Mak obáva dokonca aj o svoj mizerný džob a jeho vlastný strach kŕmi jeho pocit krivdy a nenávisť voči elite. Boháči si zas v ére po Gorile stavajú ešte vyššie hradby okolo svojich načačkaných domov, ako keby očakávali, že každú chvíľu sa na ne vydriape rozzúrený dav vyzbrojený vidlami a sekerami.
No pravda stále ostáva pravdou, dokonca aj vtedy, ak ju nikto nechce hovoriť ani počúvať. Takže tu je:
Najväčším zdrojom korupcie v slovenskej politike je podzemný veľtok pololegálnych peňazí, ktorý ústi do straníckych pokladníc. Nie je nič zlého na tom, že v politike sú peniaze, ani na tom, že bohatí ľudia sponzorujú politické strany. Problém nastáva vo chvíli, keď nie je jasné, kto strká koľko a do čieho vrecka, a odkiaľ tie peniaze pochádzajú. Preto namiesto uvaľovania nových limitov na volebné výdavky potrebujeme zaviesť dokonalý prehľad o politickom financovaní straníckych centrál, to znamená uzákoniť ich povinnosť zverejňovať úplné výročné správy obsahujúce každý vyplatený cent, každé zorganizované stretnutie a každý objednaný inzerát ako aj to, kto ho zatiahol. Teraz narážam najmä na Sieť, Novu a ďalších nádejných lídrov novej pravice.
Až vtedy budeme naisto vedieť, či sa straníckym sponzorom od ich politických klientov dostáva zvláštneho zaobchádzania.
Až vtedy sa to klamanie skončí.
