Aby som bol úprimný, k napísaniu tohto blogu ma inšpiroval film s názvom Pochyby (Doubt) z roku 2008 s Meryl Streepovou a Philipom Seymourom Hoffmanom v hlavných úlohách. Príbeh sa ovíja okolo nepotvrdených a teda pochybných obvinení z obťažovania detí proti kňazovi (Hoffman) a svojho času zvestoval sériu škandálov, spoločným menovateľom ktorých bolo zneužívanie detí duchovnými a ktoré mali onedlho oslabiť dôveru ľudí v katolícku cirkev na celom svete. Dej filmu sa odohráva v roku 1964, krátko po zavraždení Johna F. Kennedyho, teda udalosti, ktorá hlboko otriasla vierou v belasé oblohy a šťastné konce pre zmenu medzi Američanmi.
Hlavná postava, otec Flynn, súcití so svojou zúfalou kongregáciou po smrti amerického prezidenta: „Kto z nás nezažil ten pocit najhlbšej dezorientácie? Ktorou cestou sa dať? Čo teraz? Čo mám povedať svojim dietkam? A čo poviem sám sebe?"
Čo teraz?
Mám taký pocit, že na začiatku roku 2014 aj Slováci prechádzajú obdobím krízy dôvery, kedy je všetko spochybnené. Zverejnenie spisu Gorila pred dvomi rokmi mnohým z nás vzalo vieru, že aspoň niektorým z našich lídrov sa dá veriť a že aspoň nejakú časť nášho spoločného štátu si ešte nerozkradli oligarchovia. Síce nikto nebol zavraždený, ale akoby zomrelo čosi v nás. Nuž sme sa, rovnako ako otec Flynn, začali samých seba pýtať: Čo teraz? Ktorou cestou sa dať?
Keď si priznáme, že trpíme pochybami, priznávame si zároveň, že máme bolesti, a Slováci tento druh zraniteľnosti neradi dávajú na známosť. Táto krajina má za sebou príliš mnoho historických sklamaní a príliš mnoho sociálnych i politických otrasov, než aby boli jej občania schopní stráviť posledný škandál akokoľvek inak než s extra porciou zarytého cynizmu.
No za posledné dva roky, kedy som navštívil tucty škôl, festivalov, autogramiád a verejných diskusií vo viac ako 50 slovenských mestách a mestečkách, som zistil jedno: Slováci sa v súkromí sami seba pýtajú presne tieto otázky. Koho mám ísť voliť? Komu môžem veriť? Čo s tým môžem robiť? Kedy sa to zmení?
Nielenže pochybujeme o svojich politikoch, čo je zdravá a nevyhnutná súčasť života v ktorejkoľvek demokracii; čo je však horšie, my prepadáme strachu, že Slovensko ako celok nedokážeme vyrvať z pazúrov korupcie, rozkrádania, úbohého riadenia vecí verejných a nespravodlivosti, aspoň nie za nášho vlastného života. Pochybujeme o schopnosti samotnej demokracie zlepšiť kvalitu nášho života. Pracujúci ľudia pochybujú, či po odchode na dôchodok budú mať z čoho vyžiť; mladí ľudia pochybujú, či vôbec má zmysel začínať tu akúkoľvek kariéru; a súdiac podľa volebného úspechu Mariána Kotlebu, mnohí voliči začínajú spochybňovať samotné princípy, na ktorých sú postavené všetky civilizované spoločnosti.
Aby toho nebolo dosť, tieto pochyby nás gniavia každého jednotlivo, keď v samote našich obývačiek dennodenne nadávame pri večerných správach. Namiesto toho, aby nás naša spoločná pochyba spojila, podporuje v nás mentalitu zachráň sa, kto môžeš: tí najschopnejší z nás utekajú z krajiny; tí najambicióznejší z nás hrabú pod seba, koľko vládzu; a tí ostatní držia hubu a krok zo strachu, aby neprišli aj o to málo, čo im ešte ostalo.
Na druhej strane okna
Otec Flynn dobre vedel, aká odcudzujúca môže byť pochyba a akým neznesiteľným bremenom sa môže stať, ak sa o ňu nemáme s kým podeliť. „Aký hrozný musí byť pre osamelého muža, osamelú ženu, dopad súkromného nešťastia," zisťuje. „Nikto nevie, že som chorý. Nikto nevie, že som prišiel o posledného skutočného priateľa. Nikto nevie, že som spáchal krivdu. Predstavte si tú izoláciu! Akoby ste sa na svet dívali cez okno: na jednej strane šťastní a bezstarostní ľudia; na druhej strane vy."
Ale čo robí naše vlastné pochyby o Slovensku skutočne zraňujúcimi a bolestnými, je to, že sme ešte nenašli spôsob, ako sa o ne podeliť. Dokonca aj najmasovejší „gorilí" protest predminulú zimu prilákal len zo tri tisícky ľudí; a odkedy k moci prišiel Fico, toto občianske ticho je stále ohlušujúcejšie a apatia ľudí stále otupujúcejšia, čo iba ďalej posilňuje naše pochyby a osamelosť. „Čo je to za krajinu, v ktorej žijeme?" pýtajú sa občania. „Kto sme vlastne?"
Pravdaže, skutočnosť je taká, že Slovensko zažíva takú istú agóniu ako mnohé ďalšie demokracie. Tam za oknom nieto žiadnych šťastných a bezstarostných ľudí; naopak, stovky miliónov ľudí po celej zemeguli sužuje nespravodlivé prerozdeľovanie bohatstva a zaviazanosť politikov voči tým s nabitými peňaženkami. Naša „súkromná kalamita" je v skutočnosti bremenom, s ktorým sa mocujú obyčajní poctiví ľudia na celom svete. A ak naše problémy nie sú ničím výnimočné, vskutku to znamená, že ich možno prekonať?
Pochyba ako pojivo
Avšak podstata zdieľania pochýb netkvie len v tom, že sa budeme cítiť lepšie; tkvie najmä v tom, že nám môže pomôcť zabrániť, aby sa z pochyby stalo niečo horšie a temnejšie.
Katolíci zvyknú hovoriť o dvoch druhoch pochýb. Prvým je „mimovoľná pochyba", taká, ktorej podľahol neveriaci Tomáš - odôvodniteľná pochyba dobrého človeka, ktorý chce veriť vo Vzkriesenie, no potrebuje omacať Ježišove rany, aby uveril. Druhým je „úmyselná pochyba", temnejší a hriešnejší druh pochyby, napríklad tá, ktorú prejavujú ateisti, ktorí naďalej vedome popierajú existenciu Boha napriek všetkému, čo katolíci vnímajú ako dôkaz jeho existencie.
Rady „úmyselných pochybovačov" na Slovensku sa rozširujú, a to je zlovestné. Kotlebovo zvolenie - a najmä jeho popularita medzi mladými voličmi - názorne ukazuje, že stále viac ľudí sa odkláňa od štandardných politických strán v mene prístupu k správe vecí verejných, ktorý sa dá opísať ako ťahanie mačky z vreca. Toto myslenie sa dá zhrnúť asi takto: ak je demokracia hrou s vopred jasným výsledkom a všetci politici kradnú, čo na tom záleží, ak jeden volič zahlasuje za extrémistu alebo obchodného partnera známeho gangstra? Čo na tom záleží, či vôbec pôjdeme voliť?
Hoci tento nihilizmus je očividne zdrojom istého sebauspokojenia, bolo by nebezpečné zľahčovať ho, pretože po celý rok mi študenti v učebniach po celej krajine kládli presne tieto otázky. A vôbec ma to neprekvapuje - len si spomeňte, akí idealistickí a krehkí ste boli vy sami, keď ste mali sladkých sedemnásť, a isto pochopíte, v akej agónii musia byť tieto deti.
Otec Flynn by ich mohol poučiť, že chvíle celonárodných pochybností nemusia nevyhnutne byť chvíľami krajného zúfalstva. „Sú chvíľami, keď ľudia sedia pospolu, spojení vzájomne zdieľaným pocitom beznádeje," povedal vo svojej kázni. „Ale zamyslite sa nad tým takto - zúfalstvo je vaším putom s blížnym. Je to verejná skúsenosť. Je to hrozné, ale sme v tom spoločne. Preto vám chcem povedať: pochyba môže byť pojivom rovnako silným a pevným ako istota. Keď ste stratení, nie ste sami."
