Dodnes si živo pamätám, ako som v roku 2009 otvoril balík na svojom stole, ktorý mi bol doručený poštou do redakcie denníka Sme. Obsahoval DVD, ktoré som vzápätí vrazil do svojho počítača. Na nahrávke boli scény zobrazujúce mladých rómskych chlapcov, ktorých zrejme kdesi na policajnej stanici zneužívali policajti. S narastajúcim pocitom nevoľnosti som zhliadol záznam a ihneď DVD-čko zaniesol šéfredaktorovi Matúšovi Kostolnému. Ani on ho nepotreboval vidieť dvakrát na to, aby mi povedal, nech sa do prípadu pustím. Keď článok vyšiel, odovzdal som predmetný záznam Erikovi Tomášovi, v tom čase hovorcovi Ministra vnútra Róberta Kaliňáka, ktorý si poň do redakcie prišiel osobne a vyzeral, že aj on odsudzuje zobrazené scény ako hanebné správanie, ktoré sa v našom policajnom zbore nebude tolerovať.
Veril som vtedy, tak ako aj dnes, že ktorákoľvek normálna osoba by bola nad týmto videozáznamom pobúrená a požadovala by nekompromisné potrestanie vinníkov. Pod „normálnou osobou" myslím každého, kto inštinktívne odsudzuje telesné a duševné zneužívanie detí dospelými - a predovšetkým policajnými dôstojníkmi - bez ohľadu na to, čo dotyčné deti mali spáchať, aká je farba ich pokožky či aký veľký problém predstavuje kriminalita mladistvých Rómov v tejto krajine. Normálni ľudia podľa môjho názoru od príslušníkov PZ SR očakávajú, že budú zadržiavať podozrivých a vypočúvať ich v súlade so zákonom - nie vešať ich dole hlavou z balkóna, strašiť ich psami či nútiť ich vyzliekať sa donaha alebo bozkávať a fackovať jeden druhého. Dôvodom - ak ho vôbec treba zdôrazňovať - je, že zajtra v tej vyšetrovacej miestnosti môže byť môj alebo váš syn, a žiadny rodič predsa nechce vidieť nejakého neokrôchanca v uniforme a plieskajúcich papučiach, ako pri jednaní s ich deťmi berie zákon do svojich rúk, súc víťazoslávne huckaný svojimi rehotajúcimi sa kumpánmi.
Pred niekoľkými dňami istý košický sudca predmetný videozáznam zamietol ako dôkaz v procese s dotyčnými obvinenými policajtmi, pretože vraj nebol získaný „zákonným spôsobom". Priznávam, že ma toto rozhodnutie šokovalo. No išlo tu skutočne len o ďalší príklad falošnej kolegiality medzi príslušníkmi orgánov činných v trestnom konaní, alebo bolo rozhodnutie založené na spravodlivom výklade slovenských zákonov?
Popýtal som sa na problém niekoľkých právnikov a zistil som, že Občiansky zákonník zakazuje použitie takýchto dôkazov (t.j. video alebo audio záznamov) pri súdnych pojednávaniach, ak neboli získané so súhlasom obžalovaných alebo prostredníctvom súdneho príkazu (napr. legálne zhotovený a súdom odsúhlasený odposluch rozhovoru alebo videozáznam konania). V prípade molestovaných rómskych chlapcov sa dá predpokladať, že nafilmovaní policajní dôstojníci neudelili súhlas na použitie videozáznamu proti sebe, takže sudca mohol mať právo označiť DVD-čko za neprípustný dôkaz (hoci širšia interpretácia zákona umožňuje odvolaciemu súdu z tohto dôvodu anulovať akýkoľvek rozsudok v tomto prípade).
To pravdaže neznamená, že dôkazy poskytnuté v iných súdnych sporoch inými „spievajúcimi vtáčikmi" - napríklad v prípade spisu Gorila alebo prepisov telefónnych konverzácií dokumentujúcich kontakty medzi organizovaným zločinom a políciou - by tiež mali byť súdmi zamietnuté, nakoľko boli získané na základe súdneho príkazu. Zároveň to neznamená, že obžaloba uniformovaných úchylákov molestujúcich deti je stratená - napokon, je množstvo svedkov toho, čo sa stalo.
Ako spoločnosť sme sa naučili pripisovať každé popretie toho, čo sami vnímame ako spravodlivé, na vrub korupcii, sprisahaniu či nerozbitnému putu medzi mocou a zločinom. Nemienim oponovať názoru, že uplynulých 20 rokov nám poskytlo dostatok desivých dôkazov o tom, že veci sa tak skutočne majú. No rád by som dôvodil, že všeobjímajúci cynizmus - a apatia, ktorú plodí - je pre našu krajinu väčšou hrozbou ako banda špinavých polišov, ktorým sa podarilo nájsť dieru v zákone, kam sa - nateraz - zmestí ich odpudzujúce správanie. Aj keď to možno väčšine z vás už dlhšie príde nemoderné, všetci potrebujeme viac oduševnenia pri hľadaní náznakov toho, že náš život sa zlepšuje.
Pretože niekto ten videozáznam videl a poslal ho do redakcie Sme. Pretože dotyční policajti už prišli o miesto a dodnes sú popoťahovaní rôznymi súdnymi sieňami. A v neposlednom rade pretože sme tu my ostatní, ktorí ich chovanie stále a znova odsudzujeme.
P.S.: Dodám fundovanú právnu analyzu:
V danej veci prebieha trestné konanie, ktorého postup upravuje Trestný poriadok. V ňom leží kľúč, prečo bol záznam vylúčený. Podľa § 119 ods. 2 Trestného poriadku: "Za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona." Je zrejmé, že videozáznam môže prispieť k objasneniu veci. Ale – bol záznam získaný zákonným spôsobom? Určite nebol získaný v súlade s § 114 Trestného poriadku (Vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov). Rovnako nešlo o niektorú zo zákonných licencií v § 12 občianskeho zákonníka (úradné účely, vedecké a umelecké účely, spravodajstvo) – na zázname sú policajti (ktorý sú pri služobných úkonoch povinní strpieť aj vyhotovovanie záznamov), ale aj ich obete. Skôr to druhé je skutočným dôvodom pre nezákonnosť záznamu. V danom prípade proste sudca nedokáže vyargumentovať, že videozáznam bol získaný podľa zákona. Preto musí celkom logicky ísť o nezákonne získaný dôkazný prostriedok. Zásada voľného hodnotenie dôkazov je uvedená v § 2 ods.12 Trestného poriadku. Znie: "Orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán." Preto tento dôkaz nemôže súd vôbec hodnotiť, nemožno ho použiť, ide o „fruit of the poisoned tree“. Samozrejme, to nič nemení na existencií zákonne získaných výpovedí svedkov.
