Počúvala som čelných predstaviteľov ostrovov v Pacifiku – od Tongy, cez Šalamúnove ostrovy, Cookove ostrovy až po Samou a Tuvalu.
Ich ostrovy pomaly miznú pod zvyšujúcou sa hladinou oceánov. Ich oceán je plný toxických zlúčenín a plastov, ich ryby degenerujú a mäso z rýb obsahuje čoraz viac plastických mikročastíc. Ich rybárske lode sa stále častejšie vracajú s prázdnymi sieťami, v ktorých sú namiesto tuniaka a morského čerta zachytené plechovky a kusy pneumatík. Koralové útesy sa zmenšujú. Ľudia sa musia sťahovať zo svojich domovov na pobreží dovnútra ostrovov, pretože ich domy - kedysi postavené v dostatočnej vzdialenosti od vody – teraz zalievajú vlny. Čelia čoraz častejším, čoraz dlhším a čoraz krutejším cyklónom, tajfúnom, zemetraseniam a tsunami, ktoré ničia ich domy, zabíjajú ich deti a vymazávajú ich z mapy sveta.
Tak vyzerajú dôsledky klimatických zmien. Na ostrovoch v Pacifiku to vedia starci aj deti. Keď som im hovorila, že v Európe vplyvom dezinformačných kampaní z Číny a z Ruska čoraz viac ľudí pochybuje o skutočnosti klimatických zmien, len skormútene krútili hlavami. Pomôžte nám zachrániť naše ostrovy, dochádza nám čas, vraveli.
Toto je téma. Ako zachrániť Šalamúnove ostrovy? Ako zachrániť svet?
Po prílete som si otvorila slovenské médiá. Riešime súdruha Ľuboška Blahu a jeho Che Guevaru, ktorým vymenil demokraticky zvolenú hlavu štátu. Riešime pologramotnú ministerku kultúry, ktorá napísala list českému kolegovi na úrovni podpriemernej slohovej práce žiaka prvého stupňa základnej školy. A z Rádia Slovensko sa nám prihovára Ján Richter a sľubuje 13. dôchodky, na ktoré nie sú peniaze.
Nikam sme sa neposunuli. Sme nízki a odtrhnutí od reality. Slovensko. Krajina Ľuboška Blahu.
