Tá nešťastná júnová sobota, poznačená pochodom holohlavých primitívov, bola aj na niečo dobrá. Kotlebova armáda a jej odnože sa tak odpísali, že priemerný našinec aj s tým najväčším odporom voči imigrantom, s nimi po tej sobote nemôže sympatizovať. A politici odmietajúci kvóty na imigrantov, musia zmeniť svoje argumentárium, aby sa verbálne nezaradili medzi skandujúcich náckov, schopných kopnúť si do ženy len preto, že je Arabka. Ale, bolo by dobré imigrantom odkázať, že aj keď nám ich cez kvóty nanútia, Slovensko nie je ideálna krajina na nové začiatky. Tá sobota bola len vrchol ľadovca, faktom je, že tu nie sme pripravení prijať farebnú inakosť, akokoľvek zúboženú.
Pozrite sa, milí utečenci, Slovensko je tranzitná krajina pre utečencov z rôznych krajín. Žiadateľov o azyl z roka na rok klesá, z tisícov v 90-tych rokoch sú už len stovky /minulý rok ich bolo len 331, štrnásti uspeli/. Dôvodom nie sú len nízke dávky, ale aj to, že ich tu jednoducho nechceme a to cítiť nielen z celkovej azylovej politiky, ale z každého ich stretu na ulici, keď opustia záchytné tábory, aby si kúpili kolu alebo cigarety.
Poznám jedného Aliho z Nigérie, ktorý minulý rok dostal štátne občianstvo. Ali tu žije dlho, študoval v Nitre ekonómiu, je to múdry a vzdelaný chlapík. Je moslim, neje bravčové mäso, žije monogamne s krásnou, vzdelanou a láskavou Slovenskou, s ktorou má troch synov – vysokoškoláka Jurka, 6-ročného Jožka a malého Adamka. Ali má dredy a fakt tmavú pleť. Všetci ho majú radi, ale nikto ho nechce zamestnať. Roky rozposiela svoje životopisy a dostane sa po prvé interview. Občas, keď sa pozrie na svojich synov, je mu fakt ťažko. Teraz ich na ulici každý obdivuje, lebo sú rozkošní práve preto, že sú čierni. Raz z tej rozkošnosti vyrastú a budú sa chcieť zamestnať, budú chcieť splynúť, budú chcieť chodiť do klubov a na diskotéky.
Poznám Leu, vzdelanú mladú Rómku, ktorá sa vždy dvakrát viac ako jej biele kamarátky musela snažiť, aby uspela v škole či v práci a ktorá vždy, keď vidí holohlavého chlapa, prejde na druhú stranu ulice. Pre istotu. /Inak, pri dnešnej rozšírenej plešatosti chlapov sa Lea nachodí pomerne dosť :) / V minulosti mala niekoľko nepríjemných stretov a pochody náckov, ako ten v sobotu, jej naháňajú takú hrôzu, že večer má problém vyjsť sama na ulicu.
A poznám jednu obec, Veľký Šariš, kde ľudia spísali petíciu proti detskému domovu. V roku 2010 tam mali postaviť štyri rodinné domy, v ktorých malo bývať v každom 10 mentálne a telesne postihnutých detí v dôsledku týrania a zanedbávania. Jeden z poslancov zorganizoval petíciu, podpísalo ju takmer tisíc občanov. Okrem iného to odôvodnili aj tým, že ľuďom bude nepríjemné pozerať sa deň čo deň na mrzákov.
http://zivot.cas.sk/clanok/7445/odmietnute-deti-velky-saris-ovladol-strach-z-detskeho-domova
Milí utečenci, aj ja mám problém s kvótami na imigrantov. Vidím za tým alibizmus Bruselu, ktorý sa dlho len prizeral konfliktom vo vašich krajinách, potom priepustnosti južnej hranice a teraz to rieši diktátom. Nie je to fér voči nám ani voči vám. Lebo, keď sem prídete, bude vám jasné, že tu budú začiatky nového života ťažké. Slováci nie sú zlí, teda nie všetci, len väčšina z nás má fóbiu zo všetkého cudzieho, z mrzáka či z cudzinca. A nemáme ani mešitu. A keď vám to dôjde, budete chcieť ísť ďalej. A to môže byť začiatok konca schengenu a rakúski colníci budú odstavovať každého opálenejšieho cyklistu na priechode v Jarovciach. Nakoniec na tie kvóty doplatíme všetci, uvidíte.
