Vskutku dobrý nápad, nie? V týchto dňoch ho pilotne zavádzajú vo Veľkej Británii na skupine dobrovoľníkov. Cez „smartcards“ budú kontrolovať správanie prijímateľov dávok pri nákupoch a obmedzia im prístup k hotovosti.
No, a časť britskej verejnosti sa búri, najmä tretí sektor. Niektorým prekáža, že „dávkari“ nedostanú hotovosť, čo im môže spôsobiť problémy pri nečakaných jednorazových platbách, napr. pri nedoplatkoch za energie, alebo rôznych jednorazových poplatkoch za školu. Iste, toto je rozumný argument, ale riešiteľný .
Stigma plastovej karty
Ľudskoprávne organizácie namietajú, že smartcards budú ľudí na dávkach stigmatizovať. Teda, že všetci ostatní v obchode budú vedieť, ktorý zákazník žije zo štátnej podpory. Toto považujem za smiešny a abstraktný argument popri všetkých reálnych a hmatateľných výhodách, ktoré smartcards prinášajú. Myslím, že dostatočne stigmatizujúci je aj samotný fakt, že som závislý/á na peniazoch od štátu.
Keď sme na ministerstve pripravovali pilotný projekt e-pay kariet, čelili sme rovnakým tlakom a výčitkám z rôznych organizácií. Boli nekonečné. Kritizovali, ale žiaden alternatívny návrh neponúkli. Oháňali sa nielen stigmatizáciou, ale aj protiústavnosťou a rozporom so zákonom. Ústava nikde nehovorí o tom, že dávku v hmotnej núdzi štát nesmie vyplácať elektronicky, v zákone o pomoci v hmotnej núdzi sme to jednoduchou novelou upravili. Ten istý zákon jasne definuje dávku v hmotnej núdzi a stanovuje, akému účelu má slúžiť – na nákup alkoholu a výherné automaty určite nie.
Salón vs. terén
Je veľmi zaujímavé, že kým rôzne organizácie typu Sieť proti chudobe a neschopní sociálni teoretici typu Braňo Ondruš bojovali tlačovými konferenciami, vyhláseniami a hysterickými blogmi proti e-pay kartám, každodenne sa nám do pilotného projektu dobrovoľne hlásili starostovia a primátori obcí a miest s osadami, kde denno-denne riešili v teréne problém dávok vyplácaných v hotovosti – alkoholizmus, úžeru, gambling a hlad detí.
E-pay karty som nestihla zaviesť najmä kvôli tomu, že nás zabrzdila príprava podmienok na verejné obstarávanie firmy, ktorá by e-pay karty realizovala. Bolo to náročné, zorganizovali sme niekoľko konferencií a pracovných stretnutí s firmami, ktoré mali s podobnými projektmi skúsenosti, predovšetkým zo zahraničia. Snažili sme sa, aby to nedopadlo ako v susednom Česku, kde to zobrali tak trochu zhurta, podmienky verejného obstarávania našili na konkrétnu firmu a „miestny“ štátny tajomník za to skončil v base. A keď sme verejné obstarávanie napokon spustili, nastal kolotoč podnetov na úrad pre verejné obstarávanie. Plynuli lehoty, súťaž stála. Najviac podnetov podala Slovenská pošta, myslím, že chápete prečo – hrozilo, že v prípade úspechu e-pay kariet príde o najväčšieho klienta.
Mea culpa
V kolotoči neustálych podnetov, ktoré mali za cieľ zastaviť a skompromitovať verejnú súťaž, sme sa krútili až do konca vlády I. Radičovej a nášho pôsobenia na ministerstve. Keď nastúpila úderka Jána Richtera, verejné obstarávanie na e-pay karty stopli ako jeden z ich prvých počinov. Je to obrovská škoda. Spomedzi všetkých dobrých nápadov, ktoré sa mi nepodarilo presadiť, má mrzia najviac práve e-pay karty.
Takže, zavádzajú to priatelia Briti. Tiež to nie je bez problémov. Tak ako u nás, aj vo Veľkej Británii hrajú politici takú tú smiešnu spoločenskú hru na ideológie „Dobré nápady - naše nápady“. Projekt smartcards navrhli konzervatívci, zavádzajú ho pilotne a sľubujú, že v prípade ich víťazstva vo voľbách, to zavedú plošne. Liberálni demokrati chcú smartcards zmiesť zo stola, lebo ich „izmus“ odmieta „stigmatizáciu ľudí a obmedzenie ich slobodnej vôle pri míňaní peňazí“.
Do kelu s –izmami
U nás, paradoxne, presadzuje e-pay karty liberálna SaS. Napriek tomu, že slobodu jednotlivca považujem za esenciálnu, som toho názoru, že sloboda jednotlivca, ktorý je na dávkach v hmotnej núdzi a teda plne odkázaný na pomoc štátu, by nemala byť nekonečná. Nejde o jeho peniaze, ale o verejné peniaze, ktorými mu štát pomáha prežiť. Štát by mu nemal kupovať alkohol a hracie žetóny, najmä ak jeho deti zaspávajú hladné.
Som skalopevne presvedčená o tom, že ak hovoríme o probléme sociálne vylúčených spoločenstiev, ten nám nepomôže vyriešiť žiadna ideológia ani –izmus, len zdravý rozum a racionálne riešenia. Keby sa konečne všetci politici zhodli na jednoduchej premise, že budeme podporovať dobré myšlienky bez ohľadu na predkladateľa, ušetrilo by sa more času, peňazí a konečne by sme začali robiť niečo pre ľudí, nie len pre seba. Čo keby sme začali napríklad pri e-pay kartách, pán minister Richter?
