Bolo pred druhým kolom prezidentských volieb a chcela som vedieť, koho budú voliť. „Fica,“ povedal jeden z nich, ale nevedel povedať prečo. „Aj za toto vám zaplatili?“ spýtala som sa len tak. Že hej. „Päť evri,“ vraví jeden. „Sedem evri,“ vraví druhý. Z toho mesta sme putovali ďalej a mne stále vŕtalo v hlave, koľko z toho, čo tí chalani narozprávali bola pravda. Lenže večer na hoteli som si pozrela mail box a tam dve správy od ľudí, ktorí tvrdili, že na východe sa veľkom kupujú rómske hlasy a mám s tým niečo urobiť.
Tak som niečo urobila. Na druhý deň ráno som išla na najbližšiu políciu podať trestné oznámenie. Op Ako tak som mladíkov opísala, nebolo to jednoduché, lebo mne sa zdali všetci rovnakí. Vtedy som bola presvedčená, že robím dobre.
Hľadáme tmavého, mladého, čiernovlasého fantóma
O niekoľko týždňov na to ma vypočúvali v Bratislave. Mala som ich rozpoznať na fotografiách. Pripadala som si ako blázon, ale fakt som nevedela s istotou povedať, ktorí zo všetkých tých tvárí na fotkách mi to vtedy sľubovali nakúpiť hlasy voličov. Všetci mladí, tmaví, čiernovlasí. Na troch som neisto ukázala prstom.
Niekedy v septembri mi zavolal vyšetrovateľ, že našli dvoch /vraj ani jeden z nich nebol z tých, ktorých som označila na fotografiách/. Potvrdili, že sa so mnou rozprávali, ale odmietli, že by mi chceli zaplatiť voličov. Mám prísť do Popradu na konfrontáciu s nimi.
Tak som šla. Po prvé chcem povedať, že považujem za úspech vyšetrovateľa, že tých chalanov vôbec vypátral – obaja teraz pracujú v Anglicku. Klobúk dolu, odviedol dobrú prácu a je to veľmi inteligentný a slušný pán, čo sa len tak nevidí. Po druhé chcem povedať, že je veľmi ťažké poslať niekoho do basy aj keď si uvedomujem, že kupovanie rómskych hlasov je ako Colombova žena: roky o nej všetci hovoria, ale nikdy ju nikto nevidel a bolo by dobré mať precedensy.
O trestaní už aj tak dosť potrestaného
Prišiel prvý mladý muž. Sadol si oproti mne na stoličku. Pozdravil. Mal tak do tridsať rokov, čisto oblečený a slušný ku mne aj k vyšetrovateľom. Len veľmi ťažko chápal otázky pri konfrontácii, hľadal slová, evidentne mal problémy s vyjadrovaním a asi aj so slovenčinou. Odpovedal dosť od veci, točil sa vo vlastnej obmedzenej slovnej zásobe. Medziiným priznal, že si pamätá, že mi vtedy dávno naozaj hovorili to o tých hlasoch za tri eurá. „Ale pani, bolo to zo srandy,“ povedal.
Keď si mal na záver prečítať zápisnicu, chvíľu na ňu ticho pozeral a mne bolo jasné, že nevie čítať. Nevedel. Ani písať.
A pozeral na mňa a vravel, že od detstva robí na brigádach, že nie je ako ostatní Rómovia, že aj teraz robí v Anglicku. Videla som, že neklame. Mal zrobené ruky, veľké ako lopaty s polámanými nechtami a s pľuzgiermi. A nikdy nebol trestaný, nedopustil sa ani priestupku.
Keď sa správne nejaví až tak správne
Vyzerá to tak, že dostane podmienku do troch rokov, keďže priznal, že to o tých troch eurách za hlas povedal. Zákon totiž nerieši, či to bolo zo srandy alebo nie. A vtedy v marci som to nevedela rozoznať ani ja, myslela som si, že konám správne.
Dnes, po tej konfrontácii to už tak jasne nevidím. Viete, rozmýšľam nad tým, aké ťažké je narodiť sa v osade, brigádovať, keď sa ostatné deti učia čítať a písať, robiť napriek tomu, že ste čierny ako briketa a nie je ľahké zohnať si robotu a napokon sa z tej osady dostať za hranice, kde ste schopný udržať si prácu a za vlastné sa čisto obliecť. A potom príde jedna frajerina, zhodou okolností pred poslankyňou, čo ste ani netušili a skončíte ako všetci tí degeši, od ktorých ste sa chceli odlíšiť, od ktorých ste chceli utiecť.
Tak, aj takto to niekedy vypáli, keď si človek myslí, že robí tú správnu vec. Ako hovorím, rada by som videla tú Colombovu ženu. Ale viem, že vyzerá ako špinavý úlisný úžerník alebo profiróm, ktorý cudzopasí na biede suseda a na eurofondoch a nie ako tento zrobený mladý analfabet.
P.S. Ten druhý mladík rozumel, čítal aj písal. Vyrastal v Čechách. Priznal, že so mnou hovoril, ale nie o peniazoch.
