Vážený pán Kaščák, milý Michal,
na Pohode som nikdy nebola. Manžel má fóbiu z davov a ja milujem môjho manžela a festival bez neho by som si neužila. Možno raz, keď už bude len mixovať miešané nápoje s Parkinsonom alebo bude lúštiť tajničky s Alzheimerom ho na Pohodu dotlačím a ja si ju užijem.
Dajte mi šancu dúfať. Potiahnite Pohodu, milý Michal! Napriek všetkým búrkam, hromom a bleskom. Navzdory všetkým závistlivým krajanom, ktorí sa dokážu tešiť z nešťastia druhých viac ako z vlastného šťastia.
Poznám chuť škodoradostných slov. Keď som porodila na konci siedmeho mesiaca mŕtve dieťa a informoval o tom bulvár, ľudia písali, že je to moja karma. Že to dieťa sa nechcelo narodiť takej cigánskej pi-i. Keď som ohlásila koniec v politike, píšu, že sa tešia ako pôjdem faj-iť čuráky do Kanady alebo skapem od hladu.
Roduverní Slováci, ktorí dojatí spievajú Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, tlieskajú, keď hromy a blesky rozbíjajú liberálne stany, liberálne hlavy a liberálne deti v kočíkoch. Slovanov nemá čo formovať Queens of the Stone age na Pohode, ale folklórny súbor Kysučan a Majk Spirit na oslavách zvrchovanosti.
Of course. Toto sa vám môže stať, keď žijete celý život v jednej bytovke na jednej ulici v jednom meste, keď za národných hrdinov považujete Jánošíka, Slotu a Danka, keď vás výtvarne formuje Martina Šimkovičová a hudobne slovenské ľudovky: Anička, ty si trucovitá, kebys bola moja, bola by si bitá alebo tento porno skvost:
„Ach, mamičko,
bruch me boľi,
odvedzce me do stodoli,
pološce mi pod ric snopka
a privedzce mi parobka, ejahoja.“
Ejahoja. Takého máme ministra vnútra šuhaja Šutaja, takú máme ministerku kultúry. Takého máme Tarabu, ktorý namiesto toho, aby si sypal popol na hlavu za to, ako je Slovensko nepripravené na klimatické zmeny, maľuje kríže nad Pohodou, ktorá vraj nebola pripravená na búrku.
Serte na nich, Michal. My z rebelujúceho disentu potrebujeme váš ostrov pozitívnej deviácie. Potrebujeme Pohodu.
Manžel hlási, že budúci rok sme tam s Vami! Courage!
LĎN
