Zatiaľ ten prípad vyzerá asi takto – kňaz, ktorý zneužil dôveru 11-ročného dievčatka a opakovane zneuctil jej detstvo prejavmi svojej sexuálnej úchylky (pedofílie), je na slobode. Súd mu vymeral trojročnú podmienku, ktorú strávi v hospici. Dievča, ktoré kňaz celý rok (ako jedenásťročnú) obťažoval, obchytkával a zneužíval jej dôveru nielen ako dospelý, ale aj ako najvyššia morálna autorita v dedine, čelí každý deň pľuvancom, opovržlivým pohľadom a výčitkám susedov za to, že o tom, čo jej spôsoboval kňaz, prehovorila. Keď príde jej matka do obchodu nakupovať, život v potravinách sa zastaví a každý na ňu potichu alebo nahlas gáni. Na celú rodinu ukazujú prstom v autobuse, na ulici, cez okná na ich dome.
Každého, kto by im chcel poradiť, aby sa presťahovali, zastavím. Žijú v dome starých rodičov, nezamestnaná mama dievčaťa pendluje medzi nemocnicou, kde sa lieči z onko-ochorenia a domácnosťou, v ktorej sa sama stará o deti a vlastných rodičov. Na sťahovanie do nového nemajú ani financie, ani silu. Toto všetko viem, lebo som sa s dievčaťom a s jeho rodinou nedávno stretla a môžem vám povedať, že som v tej chvíli cítila veľmi jasne tzv. syndróm sprostredkovanej hanby. Nielen za kňaza, ale aj za všetkých, ktorí na nich ukazujú prstom alebo za tých, ktorí krytí internetovou diskusiou dokážu napísať toto: „no, aj keď ju pohladkal, veď ju nezjedol,“ „veď z nej neubudlo,“ alebo - jeden pán z Nevidzian mi napísal toto: „veď vy ani neviete, čo je to za rodinu a obhajujete ich... to je taká čudná rodina, taká...sociálne slabá.“ No comment.
Matka toho dievčatka je veľká bojovníčka.
Keď našla sms-ky od kňaza v dcérinom telefóne, dvakrát za ním bola osobne a prosila ho, aby s obťažovaním jej dieťaťa prestal. Neprestal. Potom našla dcérin denník so všetkými podrobnosťami. Uvedomovala si, že pôjde proti najväčšej morálnej autorite v Nevidzanoch, napriek tomu našla v sebe odvahu a podala trestné oznámenie. Keď sa kauza mediálne otvorila, čelila rôznym tlakom od rôznych ľudí, aby oznámenie stiahla, inak vraj celú dedinu poštvú proti nej. Poštvali.
Po vynesení rozsudku súdu, keď kauza zúrila v médiách, si rodinu dievčatka pozval k sebe nitriansky biskup. Matka ho prosila o jednu jedinú vec, aby prišiel prehovoriť k veriacim v Nevidzanoch, aby sa dištancoval a možno ospravedlnil za krivdu, ktorá sa im udiala, a aby vyzval dedinčanov k prívetivosti voči dievčaťu a jeho rodine. Biskup povedal, že on sa nemá za čo ospravedlňovať. Ak chcú ospravedlnenie, majú ho žiadať od kňaza, ktorý dcéru zneužíval. A kňazov obhajca vyhlásil pre médiá, že súdom to jeho klientovi nariadené nebolo, tak sa ospravedlňovať nebude.
V najbližších dňoch sa zo svojej, síce chabej, ale predsa len pozície podpredsedníčky výboru NR SR pre ľudské práva obrátim na cirkevných hodnostárov a na starostu obce s otvoreným listom, v ktorom ich požiadam, aby splnili, o čo matka žiada. Aby sa postavili pred ľudí z obce a upokojili nálady voči rodine. Rovnako mienim adresovať otvorený list pápežovi, nakoľko prípadom zo Slovenska sa má zaoberať aj vatikánsky súd. Pevne verím, že vatikánskych cirkevných hodnostárov, ktorí sa snažia vysporiadať s prípadmi zneužívania kňazmi, bude zaujímať verdikt súdu voči kňazovi, ale najmä postoj slovenských katolíckych predstaviteľov k tomuto prípadu.
Na marcovú schôdzu parlamentu predkladám novelu trestného zákona, v ktorej zvyšujem trestné sadzby pri trestných činoch so sexuálnym prvkom voči deťom. Ide mi najmä o to, aby už žiaden deviant, pedofil, ani ten v sutane, ani ten v rifliach a s piercingom, ktorý sa dopustí trestného činu na dieťati, nebehal po slobode s podmienkou.
Prípad pedofilného kňaza z Nevidzian sa nemôže skončiť tak, ako sa zdanlivo skončil. Aj preto, že ide o prvý prípad v histórii Slovenska, kedy bol za zneužitie dieťaťa odsúdený kňaz. Je to príliš veľké memento, precedens pre všetky deti a matky, ktoré by sa v podobnej situácii mohli ocitnúť v budúcnosti. Najväčší omyl, ktorého sa v prípade kňaza z Nevidzian dopustila nielen verejnosť, ale aj súd je, že riešili, čoho konkrétneho sa to vlastne kňaz mal na dievčati dopustiť. Iba ju hladil po tele? Iba si ju pritískal? Iba sa jej dotýkal?
Bolo to jedenásťročné dieťa, ktoré verilo dospelému mužovi – kňazovi. To sklamanie a dozvuk všetkých tých dotykov si so sebou ponesie celý život. A od nás, od súdov, cirkevných hodnostárov a spoločnosti, si za to bremeno zaslúži pocit spravodlivosti , zadosťučinenia a prívetivosti.
