Bola som na zápase s Anglickom. Mávala som slovenskou vlajkou a nahlas spievala hymnu. Zmenšeninu slovenskej zástavy som mala vytetovanú aj na hrudi. Pod ňou sa trepotalo vzrušené slovenské srdco.
Nikdy by som nepovedala, že ja budem písať o hrdosti, o vlastenectve a o futbale.
V posledných rokoch som mala so Slovenskom naozaj komplikovaný vzťah. Vypisovala som rozvodové papiere. Slovensko sa správalo hlúpo, agresívne a chrapúnsky. Vraždy J. Kuciaka a M. Kušnírovej, Juraja a Matúša na Zámockej. Ľudia ako Kotlár, Huliak, Danko, Kaliňák vo funkciách. Aj Romana, Erik a Ľuboš. No a tá Martina so slovanskou ingliš.
Where are you from?
Slovakia.
Slovenia?
No, Slovakia.
Oh, Fico’s country?
No, Slovenia, Slovenia.
Keď Ivan Schranz strelil v 25. minúte gól, hrdosť na Slovensko ma skoro pridusila. Dali sme gól mega anglánom. Bol to krásny gól, aj keď nedokážem opísať tú akciu. Ofsajdy. Auty. Rohové kopy. Čo to znamená, iba tuším. Keď po polčase vymenili bránky, ani mi to nedošlo. Bola som zaneprázdnená curry wurstom za 10 eur. Padol druhý gól, vystrelilo ma zo stoličky: Výborne!!! Do nich! Manžel ma stiahol za ruku: Zlatko, to nám dali Angličania gól, tak tu nekrič. Vymenili bránky. My sme na opačnej strane. Aha. Sorry.
Tak vidíte, chlapci. Aj takíto fanúšikovia sa chodia na vás kukať. Nielen tí na špeciáloch.
S väčšinou zo stoviek slovenských fanúšikov v Gelsenkirchene by som si v slovenskej krčme alebo u vzdialenej tety na obede nemala čo povedať. Hádali by sme sa o liberálnych hodnotách, o sedemdesiatom pohlaví, o spaľovacích motoroch. O Matovičovi. O Covide a o Rusku.
Na Schalke štadióne sme sa bavili len o futbale a stáli sme na rovnakej strane barikád.
Za 250 eur som dostala dve kilá špičkovej hrdosti a kilo prerastenej spolupatričnosti vcelku. Ja viem, že zas príde koktavý Danko a prečíta nejakú blbosť bez papiera, Romana možno zas niekomu naloží a Huliak vypustí Mochovce na bratislavskú botanickú záhradu. Ale včera to stálo za to. Ďakujem, chlapci. Slovenskoooo!
LĎN
