Bola len tma a prázdnota,
myšlienky čierne, jedna za druhou.
Beznádej – najvyššia hodnota
ťahala telo bezvládne cestou tŕnistou.
Keď každý úsmev preliali slzy,
prišiel výkrik že život ma mrzí!
Vtom prázdnotu preťal záblesk svetla
Dávno stratenú dušu zachránil,
pred istým pádom do pekla.
Krásny anjel sa zjavil.
Znovu štastie vo mne tlelo.
Do jej očí smel som sa dívať.
Opäť dýchat sa mi chcelo.
Iba jej vôňu mohol som vnímať.
Tak ako pieseň jedinečná
jej slová dokázali sa do mysle mi vryť.
Nech chvíla je nekonečná,
keď jej telo smiem pohladiť.
Stačila mi s ňou malá chvíla.
Jej úsmev ma vedel vždy hriať.
Nevadil mi ostrý dážď ani zima.
Veď s ňou mohol som sa smiať.
No bál som sa k nej priblížiť,
že krásny sen rozplinie sa.
Strach donútil ma chyby robiť,
štastný sen roztrhal sa.
Tma oči začala zastierať,
na srdce zasadla bolesť.
Pocity do hlbín začali ma ponárať.
Stal som sa lahká korisť.
Teraz tu v hĺbke svojej duše sedím,
maličká nádej skúša ma rozohriat.
Týchto pár veršou sa modlím
aby som videl moju lásku ku mne kráčať
a nie smrť
