Veľmi krátky internetový prieskum nevypľuje o Tomášovi Moravanskom veľa. Odkáže vás na jeho výtvarnú aktivitu, tvorbu krátkych filmov, no to, pri čom strávite viac času, sú jeho audio-vizuálne vybavené videopríspevky.
Vystúpenie Tomáša a jeho kolegov v hudobnom projekte Panáčik bolo očakávané s napätím, zvedavosťou a vzrušením. Mnou a verím, že aj všetkými ostatnými pätnástimi divákmi decembrového vystúpenia. Prekvapilo ma, že až toľkí nazbierali odvahu prísť, a že predstavenie pobúrený opustil len jeden člen v sprievode partnerky, ktorá mu zjavne mala byť oporou pri tak trošku teatrálnom odchode z miestnosti. Preháňam.
Tomáš, sympatické drobné chlapča. Jeho vstup na pódium vo mne prebudil pocit nadšenia, vzrušenia a fanúšickej (p)oddanosti.
Jeho audio-vizuálna romanca, ako o nej hovorila brožúrka na stole v A4-ke, bola charakteristická ,,svojou svojskosťou", originalitou, odvahou, autentickosťou... Napriek tomu, že sa na živom predstavení nepľulo, nebol kladený dôraz na kostýmy (odhliadnúc od Tomášovej kňažskej košele) a farba reflektorov sa len dvakrát zmenila z pôvodnej bielej, zážitok bol bohatý. Práve vďaka tejto viacúrovňovej jednoduchosti/monotónnosti sa totiž moja pozornosť sústredila inam. Na moje pocity alebo ešte lepšie - myšlienky.
Posledná skladba trvala možno 10 minút s prihliadnutím na to, že pocity nudy pôsobia extrémne určujúco na prežívanie časovosti. Bez povedomia o tejto plasticite by som trvanie spomínaného príspevku odhadovala na 30 minút. Sála je osvietená slabým odrazom reflektora, tentokrát žiariaceho nevýraznou, upokojujúcou modrou v tvare obdĺžnika namiereného na pódium a jeho obsah, tvoriacom tiene tohto obsahu. Na pódiu sú umiestnené štvorhranné pulty, za ktorými stoja dve dievčatá pohybujúce sa zriedkavo a synchronizovane. Najpoburujúcejšia stránka Panáčikovych diel je vystriedaná tou najnezaujímavejšou, teda možno o to poburujúcejšou. Prevažne jeden tón, vibrujúci, vznášajúci a rozplývajúci sa sprevádza ,,choreografiu" dievčat, ktoré sa niekedy nepohnú aj pocitových 5 minút, po čom nahnú hlavu doprava a znovu sa ,,dlho nič" nedeje. Jedna odíde a vy sa priam tešíte, že táto vložka tým končí, keď odíde druhá prvá sa však vracia, vracia sa aj druhá a predstavenie pokračuje rovnakým tempom a štýlom. Čas rozmýšľať.
Prečo sa nudím, mám sa nudiť? Otázka na tvorcu: chce, aby som sa nudila? Čo je to nuda? Prečo nedokážem udržať pozornosť na objekte, ktorý nedisponuje signifikantnou, neustálou zmenou. To všetko mi pripomína charakteristiku ľudského druhu. V tejto chvíli som si dovolila prežívať nudu, pocit straty času, iritácie a ich pozitívnej konotácie. Vybavila som si totiž najmodernejší prístup v psychológii zameraný na takzvanú mindfulness (prekladám ako duchaplnosť), dôležitý obrat alebo posun vo vnímaní vnímania a schopnosti duchaprítomnosti (mindful awareness). Je súčasné umenie vo svojej transformácii konceptualizmu sústredené v rovnakom bode záujmu ako veda? Je teda naša pozornosť alebo jej absencia, údiv, pomalé tempo a dôraz na nezaužívané spôsoby zmýšľania tým, čo spája súčasný záujem o jogu, meditáciu a Panáčika?
Táto časť bola posledná. Schmatla som kabát, vybehla von do diania, ktoré je plné už len tým, že občas okolo mňa prejde auto, to auto je fialovo-žlté a ja myslím na toľko vecí. Všetko mi pripadá pestrejšie.
S vďakou Panáčikovi
Váš fanúšik
