Slovanský Jeruzalem
Kyjev je mnohými považovaný za Jeruzalem slovanskej religiozity. Niektorí Rusi považujú ukrajinské hlavné mesto, ktoré bolo tiež centrom stredovekej Kyjevskej Rusi, za rodisko svojho národa. (Kyjevská Rus alebo Kyjevské veľkovojvodstvo bolo prvým organizovaným štátom vo východnej Európe, ktorý vznikol na konci 9. storočia. Jeho hlavným mestom bol Kyjev, ale túto federáciu možno považovať za kultúrneho a historického predchodcu nielen Ukrajiny, ale aj súčasného Bieloruska a Ruska.) Kyjev je zaujímavý aj z hľadiska maďarských náboženských dejín: zachovala sa tu napríklad spomienka na Mojžiša Svätého Maďara a jeho bratov, ktorí tam pravdepodobne žili okolo roku 1040 kvôli dobrým diplomatickým vzťahom medzi Uhorským kráľovstvom a Kyjevským kniežatstvom. Podrobná hagiografia Mojžiša Magyara sa zachovala v paterikóne kyjevského jaskynného kláštora.
Pokiaľ ide o cirkevných politických predchodcov súčasnej vojny, Ukrajina by mohla z pohľadu Moskvy začať nezvratne z kopca, keď sa Ukrajinská pravoslávna cirkev v decembri 2019 oficiálne stala autokefálnou cirkvou. To znamená získať postavenie biskupa cirkevného spoločenstva, ktorý nie je hierarchicky podriadený inej autorite. To všetko malo veľký symbolický význam nielen z náboženského, ale aj z politického hľadiska, pretože to znamenalo nezávislosť ukrajinského pravoslávia od moskovského pravoslávneho patriarchátu, čo znamenalo autonómiu pre Ukrajinu (zdanlivo len cirkevnú), ale politickú stratu pre Rusko.
Po prvé, pretože Ukrajina sa dostala pod autoritu ukrajinskej pravoslávnej cirkvi. Táto Cirkev je však ako samostatná jednotka veľmi mladá. Pravdepodobne nielen maďarská, ale aj západná verejnosť bola predtým prehliadaná historickou udalosťou – z pohľadu východného pravoslávia – keď 2018. decembra 15 na zasadnutí Rady zjednotenia, ktoré sa konalo v katedrále svätého Michala v Kyjeve, vznikol Kyjevský patriarchát Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi zlúčením Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi a časti Moskovského patriarchátu. Cirkev je teraz vedená cirkevným vodcom s titulom metropolita Kyjeva a celej Ukrajiny, nie patriarcha Moskvy. Bartolomej I., patriarcha ekumenického patriarchátu Konštantínopolu, oficiálne uznal nezávislosť ukrajinskej pravoslávnej cirkvi 2019. januára 5.
Bola to obrovská zmena pre Rusko a pre celý pravoslávny svet. Asi jedna tretina z tridsiatich šiestich tisíc kongregácií Ruskej pravoslávnej cirkvi sa nachádza na Ukrajine, takže ich postavenie sa tiež stalo sporným. V každom prípade ruská pravoslávna cirkev stratila územie, členov cirkvi a významnú symbolickú moc.
Strata Kyjeva ako symbolického svätého miesta sa objavuje znova a znova: "Je nemožné oddeliť Kyjev od našej vlasti, pretože tu sa začala naša história. Ruská pravoslávna cirkev zachováva národné povedomie Rusov aj Ukrajincov," povedal Kirill, patriarcha Moskvy a celého Ruska. Už vtedy Vladimír Putin tvrdil, že hlavným cieľom autokefálie je "rozdeliť ľudí Ruska a Ukrajiny, vyvolať národné a náboženské rozdiely".
Nezávislosť cirkvi na Ukrajine tiež spôsobila vlny a priniesla so sebou mnoho konfliktov: približne tridsať miliónov ukrajinských pravoslávnych bolo dosť rozdelených, ale od invázie na Ukrajinu sa súperiaci cirkevní predstavitelia zjednotili v odsúdení Ruska. Patriarcha Kirill je však Putinovým najbližším spojencom a dôverníkom, základným faktorom Putinovej protizápadnej rétoriky, a to nielen nábožensky, ale aj kultúrne a politicky.
Ruská pravoslávna cirkev teraz dúfa, že sa znovu zjednotí s nedávno nezávislou ukrajinskou vetvou pod autoritou moskovského patriarchu, čo by umožnilo kontrolu nad najposvätnejšími miestami pravoslávia v slovanskom svete.
Proti "hriešnemu Západu"
Ako vysvetlil Margin Gak, analytik náboženských záležitostí v Deutsche Welle, patriarcha Kirill, blízky spojenec ruského prezidenta, hovorí o ruských oponentoch ako o "zlých silách" a vykresľuje Ukrajinu ako národ, ktorý podľahne "zločineckým západným praktikám", vrátane ustúpenia hnutiu Pride. Gak povedal, že úzke väzby cirkvi na Kremeľ sú nevyhnutné na zhromaždenie ruskej verejnej mienky za vojnovým úsilím.
Vo svojej homílii v katedrále Krista Spasiteľa v Moskve začiatkom tohto mesiaca Kirill uviedol, že
Invázia bola zameraná na obmedzenie šírenia "gay pochodov",
a rámcoval udalosti ako "boj, ktorý má skôr metafyzický než fyzický význam". Zdôraznil, že tu nejde o politiku, ale o ľudskú spásu, takže invázia nebola potrebná na obranu územia, národnej identity, zranenej postsovietskej hrdosti alebo náboženskej identity v pravom slova zmysle. Je to skôr kultúrna vojna – svätá vojna – medzi náboženským tradicionalizmom a liberalizmom.
Dnes je Ukrajina krajinou židovského pôvodu vedenou nepraktizujúcim prezidentom s katolíckymi, protestantskými, židovskými a moslimskými komunitami, ktoré nie sú tak pevne zakorenené v národnej identite ako pravoslávie. Zdá sa, že tento druh náboženskej slobody, či už ide o mierové spolužitie rôznych náboženstiev a denominácií alebo slobodné a nezávislé fungovanie cirkvi (cirkví) od štátu, je čo najďalej od Putinovho Ruska.
Navyše, podľa imperiálnej myšlienky ruskej nadradenosti ukrajinský ľud neexistuje ako nezávislá entita. Stigmatizácia hriešneho Západu pramení aj z tradície, že pravoslávni zachovávajú duchovné dedičstvo siedmich ekumenických koncilov, a preto sú vo viere a morálke nadradení odchýlenému Západu. Z toho všetkého je ľahké odvodiť imperiálne myslenie a prax, a to ako v náboženstve, tak aj v politike.
Pápež a patriarcha
Doposiaľ rozdelená pravoslávna populácia Ukrajiny s tridsiatimi miliónmi obyvateľov je preto jednotná v odsúdení ruskej invázie. Ukrajinská katolícka cirkev, ktorá má 5,4 milióna členov, očakáva od hlavy rímskokatolíckej cirkvi, že bude presadzovať mier. Pápež hovoril o situácii medzi Ruskom a Ukrajinou na audiencii v stredu, pričom vojnu nazval "šialenstvom", ale vyhol sa zdôrazneniu Putinovej zodpovednosti. 16. marca sa uskutočnil online rozhovor medzi oboma cirkevnými predstaviteľmi, v ktorom František vyzval patriarchu Kirilla, aby "vyvinul spoločné úsilie na podporu mieru, na pomoc tým, ktorí trpia a hľadal cesty pokoja, aby zbrane stíchli". Vzťah medzi Františkom a Kirillom má tiež cirkevné politické pozadie.
"Konečne!" – takto pápež pozdravil patriarchu v roku 2016 v spoločenskej miestnosti havanského medzinárodného letiska Josého Martího, ktoré bolo zriadené pre túto historickú udalosť. V dôsledku dlhých a pomerne zložitých procesov cirkevnej politiky František vyslovil evanjeliom inšpirovanú frázu: "Sme bratia." Po takmer tisícročnom čakaní, prvýkrát od schizmy v roku 1054, sa obaja cirkevní predstavitelia pozdravili bozkom pokoja a vypracovali spoločné vyhlásenie, v ktorom sa tiež zamerali na mierové riešenie konfliktu na Ukrajine (v tom čase to znamenalo následky okupácie Krymu).
Tento spoločný cieľ však teraz existuje len na papieri a zatiaľ čo Kirill podporuje vojnu a vedenie ukrajinskej cirkvi je proti nej, František predstavuje pevný, ale podľa mnohých (napríklad autor New Yorker) zovšeobecňujúci pacifizmus. To je v rozpore s odkazom pápeža Jána Pavla II., ktorý v roku 1980 otvorene vyjadril solidaritu napríklad s odporcami Poľskej komunistickej strany. Zatiaľ sa zdá, že namiesto naliehania sa pápež snaží dodržiavať princíp neutrality Vatikánu a namiesto toho sa snaží pracovať na mieri v osobných rozhovoroch a pacifistickej rétorike, zatiaľ čo svätá vojna Rusov nerozlišuje medzi vojenskými a civilnými cieľmi, bratmi a sestrami viery a obeťami iných náboženstiev.
Na úvodnom obrázku: Prezident Putin a patriarcha Kirill v deň národnej jednoty na Červenom námestí Foto: ALEXANDER NEMENOV/AFP
