Najťažšia chvíľa v mojom života bola tá, v ktorej som si musela priznať, že som závislá.
Celý rok môjho života sa točil v absurdnom zúfalstve, ktorému som sa pokúšala dať aspoň zdanlivý tvar, ale neúspešne. Zúfalstvo z depresie a zo strachu zo života, vymenilo zúfalstvo ešte z väčších pocitov ničoty, ktoré som riedila fetom. Práve vám predostieram moje psychotické šialenstvo a je mi zima, keď si v duchu želám, aby nik z vás nebol tak zúfalý, aby niekedy musel siahnuť po pervitíne alebo inej droge.
Stála som na železničnej stanici s taškou plnou žiaroviek, slamiek a s prázdnotou v hlave, v srdci a moje pocity šli niekam do nenávratna. Stála som desať minút a ľudia do mňa vrážali, ale to bolo jedno, pretože urobiť akýkoľvek pohyb bolo dvestokrát ťažšie, ako tam stáť nasledujúcu hodinu, ktorú som tam stála. A po tejto hodine nič nerobenia, som sa konečne pohla a šla domov. Život sa točil v jednom okamihu na všetky svetové strany, v ktorých som sa dennodenne topila ešte viac akoby som si kedy mohla pomyslieť. Nechcem fetovať. Musím fetovať. Nechcem dojazdy. Žijem z dojazdov. Neviem komu patrím, pretože nepatrím nikomu. Dojíma ma, že je všetko o jednom nádychu a o jednom výdychu, keď medzi nimi plynie len jeden život, jedna smrť, jedna depresia, jedna bezradnosť a žiadne pocity. Je bezradnosť pocit, alebo sa mi to len zdá?
Prvýkrát to bolo dobré, pretože mi zaľahlo v ušiach a z mojej hrude spadli rovno celé tatry. Ležala som bez pohybu a dýchala kľudne ako nikdy predtým. Bola mi zima, ale bolo to jedno. Sfetovala som sa, aby mi bolo takto, aby som precitla k životu a nikdy sa nevrátila k chuti umrieť..
...a ráno bolo ešte horšie ako smrť. V hlave mi plakali veľryby, v duši kvílil slávik a to najhoršie, to malo ešte len prísť, no po dlhom očakávaní nakoniec neprišlo nič a po desať hodín po vytúženom zotmení som zháňala po meste niečo dalšie a rovnako dobré.
