Stále sedím na rovnakom mieste a stále sa dívam na teba. Dívam sa tvoju tvár a verím, že sa ňu dívali ešte v starej Antike. Tiež verím, že ťa tam milovali, a to hlavne pre tvoju nadpozemskú kalokagatiu.
Sú tri hodiny po polnoci a ja stále sedím a nečinne pozerám do stropu a myslím na tebar, ale ty nevieš, kto ťa miluje. Chcem ťa objať, chcem ťa objať hneď, ale zváratenosť mojej stroskotanej mysle mi to nechce dovoliť ani v tej chabej myšlienke, že nebudem pri tom myslieť...na teba.
Zajtra by malo prísť podľa večnej pravidelnosť ráno, ale ty stále nebudeš vedieť, kto ťa naozaj miluje. A ja ti to nepoviem. Nepovie ti to nikto, len týchto pár slov, kým sa striedavo dívam na dlhý záves, na hnedý okenný rám so so zlatou kľučkou , kým chcem uhýbať pohľadom, nech nevieš, čo si myslím. Ale ty to naozaj nevieš .
Žiarlim, pretože by si dnes v tej starej Antike bola dokonalým príkladom pre Sofokla a jeho ďalšie veľdielo o totálnom utrpení, pre ktoré by hľadal názov až do svojej smrti.
