Viera v Boha sa dá žiť úprimne, alebo aj nábožensky. Človek žijúci vieru ako náboženstvo vidí Boha falošne. Vieru prežíva ako povinnosť. Svätenie nedele, modlitba, čítanie Božieho slova a iné piliere vzťahu s Bohom sú pre náboženského človeka bremenom. Budeme hovoriť o dvoch kategóriách náboženstva.
Prvá kategória človeka žijúceho náboženstvo vidí všade iba príkazy a zákazy. Je mu ľúto, že neveriaci ľudia si môžu dovoliť viac. Môžu si užívať neviazaný sex, on nemôže, môžu podvádzať, on nesmie, môžu závidieť, on nesmie, môžu si nadávať, on musí odpúšťať... Takéto prežívanie náboženstva je utrpenie a nie život. Boh hovorí o takom náboženstve: „ pretože nie si ani horúci ani studený už-už ťa vypľúvam z úst" (Zjv 3,16). Takíto kresťania sú väzňami zvykov, tradícií a rituálov. Ak sú neveriaci ľudia svedkami takéhoto otrockého príkladu vzťahu s Bohom, vôbec sa im nečudujem, že nechcú o takomto despotickom Bohu ani počuť.
Živý vzťah s Bohom je a má byť neuveriteľne oslobodzujúci. Všetko smiem (teda aj hrešiť), ale nie všetko osoží. Všetko smiem, ale ja sa nedám ničím zotročiť. (Rim 6,12) Boh nechce otrokov a sluhov. Boh úžasným spôsobom rešpektuje slobodné rozhodnutia človeka. Nevnucuje sa tým, ktorí ho v slobode odmietajú, ale miluje ich rovnako ako tých, čo sa ho tiež slobodne rozhodli milovať. Ako dobrý Otec očakáva návrat svojich synov a dcér k sebe. Ponúka nádhernú perspektívu života s Ním. „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú". (1Kor 2,9) Sám som v úžase z Jeho lásky a dobroty ku mne. Boh prišiel na tento svet v Ježišovi Kristovi, aby nás naučil žiť plnohodnotný život. Jn10,10. On chce s nami prežívať našu radosť, smútok, víťazstvá aj pády a to každodenne. Pravým zmyslom života človeka je láska k Bohu a k ľuďom:
(MT 22, 37-40) "Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou! To je najväčšie a prvé prikázanie. Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého! Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci."
Náboženstvo zvykov a tradicíí, príkazov a zákazov, bremien a noriem nemá nič spoločné so životodárnym prežívaním viery, teda so živým vzťahom k Bohu.
Druhá kategória náboženského životného štýlu sú kresťania, ktorých motívom vzťahu s Bohom je pocit viny a strachu. Niečo v živote pokazili, cítia sa za to vinní a chcú svoju chybu odpracovať. Chcú platiť dobrými skutkami. Často krát sú veľmi horliví, ale keďže ich motív nie je dobrý, žijú iba náboženstvo a nie vzťah s Bohom. Spásu človek nedosiahne robením dobrých skutkov. Spása je zadarmo a nemožno si ju kúpiť ani odpracovať. Spasení sme zadarmo skrze vieru v živého Boha. (Ef 2, 8) Produktom živej viery sú skutky lásky. Boh však nie je účtovník, ktorý kontroluje „čo kto má dať a dal". Pre Boha je kľúčový motív srdca. Ak kresťana motivuje strach pred večným trestom a nie láska, žije náboženstvo a nie živú vieru.
Boh o takomto náboženstve hovorí: „Dobre o vás, pokrytcoch prorokoval Izaiáš, ako je napísané: "Tento ľud ma uctieva perami, ale ich srdce je ďaleko odo mňa." (MK 7,6)
Ako Boh nezavrhuje ani ľudí, ktorí ho odmietajú, tak ponúka cestu k sebe aj pre tých, čo žijú len náboženstvo.
Modlím sa, aby moja viera bola živá a Boh očisťoval moje motívy, pretože nechcem žiť iba náboženstvo.
