Ženy sú bosorky II.

Keď začína vzťah, planú všetky vášne. Jeden sa nevie nabažiť druhého. Ich dotyky sú roztržité, pretože ruky a telá sú vedené dvomi bojujúcimi živlami. Ohňom túžby a strachom, či si to už môže dovoliť. Iba časť z takýchto (veľmi malá časť) „vzťahov“ sa dostane do naozajstného chodenia. Mnohé sa rozpadnú z príliš silnej vášne víťaziacej nad rozumom. Ak sa vášeň podvolí svojvoľnému a pomalšiemu vzájomnému poznávaniu, vzniká čosi vážne. Neviditeľné puto. Často krehké, viac ako práve vyliahnuté kuriatko, vyžaduje starostlivosť. Keď už zosilnie, vydrží aj silnejšie poryvy vášne. Píše sa to i číta krásne, no najprv musí preskočiť iskra. Blyskáč celý až sršal, keď sa jej priznal so svojimi citmi voči nej. Nie, nejdem vám vykladať o romantickej láske na prvý pohľad. Prišlo to až časom. No práve tým časom to pomaly rástlo, až to nadobudlo obludné rozmery. Vtedy už musel vyjsť s farbou von. Našťastie toho času bolo dosť, inak by zdupkala – vyplašil by ju.
 Nevädza bola krásna, bezočivo a hriešne krásna. Šminkám a líčidlám veľmi neholdovala, preto mala istú nevýhodu oproti mejkapom vylepšeným „kráskam“. Na jej krásu narazili až tí, čo nazreli hlbšie ako len na prsia, zadok a či nevyzerá ako Marfa. Blyskáč sa pozrel možno i hlbšie a zaľúbil sa. Tak sa i správal, no Nevädza nejavila žiadne známky porozumenia v tomto smere. Medzitým sa jej podvedomie pripravovalo. Nečakala, že bude taký odvážny a povie jej to do očí. Kým jej to povedal, aj v nej to dozrievalo. Keď by sa odvážil priskoro, asi by mu zlomila srdce. (veď napokon takých sŕdc je na svete veľa)
 Spoznávali sa a nosili ružové okuliare. Prišiel však čas (tak ako v každom obyčajnom vzťahu), keď si okuliare museli dať dolu. Prišla prvá kríza. Nie talianske hádky. Mierne obmedzenie stretávania a viac úvah, či to naozaj stojí za to. Niečo ako každoročné zúčtovanie a prehodnocovanie úspechu, či rozhodnutie vyhlásiť krach. Kritické myšlienky na adresu partnera, nemilé postrehy. Vtedy Blyskáč trpel, akoby blen vypil. On neváhal. Jeho hlavou sa nemihali pochybnosti o jeho láske k Nevädzi. Jednoducho ju ľúbil a koniec. Nevädza naproti tomu sa radšej vyhýbala Blyskáčovi. Ona potrebovala prehodnocovať. Nie však vzťah. Tak ako Blyskáč aj ona vedela, že v jej srdci tlie plamienok lásky, ktorý horí pre Blyskáča. Išlo o voľačo iné. Ako paradox lásky sa v nej uhniezdil pocit uväznenia. Okrem toho možno pocit zníženia atraktivity. Jej krása tkvela v nežnej detskej tváričke a dlhých vlasoch. Svojím úsmevom – vždy sa jej v lícach urobili jemné jamky – si obmotala okolo prsta nemálo chlapcov a mužov. Vo vzťahu sa stále zriedkavejšie ocitala na miestach, kde by mohla očariť opačné pohlavie a navyše stále bola s priateľom. Túžila znovu pocítiť priazeň mužov; neznámych, zahľadených do jej krásy, pomätených jemným úsmevom na jej perách.
 Takže každý, kto teraz ľutuje chudáčika Blyskáča, musí si uvedomiť, že on nie je jediný, kto trpí. Nevädza sa narodila ako lámačka mužských sŕdc a je jej prirodzená potreba flirtovať s mužmi. (ako keď chlapi nemôžu odtrhnúť oči od nejakej kosti, aj keď to robia priamo pred priateľkinými očami) Napriek tomu nevystupuje ako krutá žena schopná podvádzať ľúbiaceho priateľa. A tak jej v mysli stojí pevný vzťah, istota a láska verzus sloboda. Sloboda – slovo plné vášne a všetko, po čom mladé horkokrvné žieňa túži. Flirt a vzdušné bozky, bázeň v chlapských očiach. Aby sa s ním mohla zahrávať, nech si pred ňu i kľakne.
 Najprv všetku túto túžbu potláčala ako zlo, čo v nej rozkvitá. No jej vábivá vôňa ju tak premohla, že už nevládala bojovať. Chodila s hlavou v ohni; bez príčiny a motívu, iba tak. Nevedela, čo so sebou. Až jej v mysli skrsol geniálny nápad. Vzala zo skrine veľký plecniak, čo nosila vždy na internát a začala sa baliť. Stan, spací vak, karimatka, plavky, osuška... a tu skončila. Viac sa dnu nevmestilo. Peniaze si strčila do vrecka. Vzala plecniak na chrbát a pobrala sa preč. Namáhavo kráčala mestom, až kým nedošla za posledné domy. Tu sa cesta rozdeľovala rôznymi smermi. Kráčala ešte kúsok. Keď už bola krajnica dosť široká, zhodila ťarchu z pliec a vystrčila ruku s gestom stopára. Naokolo ju obiehali autá všelijakých možných druhov. Kraksne i džípy, dodávky s pečivom i taxíky. Hrozila sa predstavy, že by jej zastal nejaký grobiansky násilník či únosca a rána by sa nedožila/dožila s nedoziernymi následkami. Radšej na to nechcela ani pomyslieť. No je ťažké nehroziť sa niečoho takého, keď žena stopuje sama. Asi po nejakých siedmych minútach postávania pred ňou zabrzdil tmavohnedý Volkswagen. Usmievali sa na ňu dvaja na pohľad veľmi sympatickí ľudia v mladšom strednom veku. Zadné sedadlá im zívali prázdnotou. Žena na mieste spolujazdca stiahla okienko a s úsmevom sa opýtala:
 „Kde to bude, mladá dáma?“
 Ukázala som smerom pred nás. „Len blízko, k vodnej nádrži.“
 „Tak sadaj.“
 Ten manželský pár pôsobil veľmi milo. Obaja oplývali neobyčajným zmyslom pre humor. Taktiež boli veľmi zohratí. Viezli ju asi pol hodiny. Z ich rečí jasne vyplývalo, že nemajú deti. Vyznali sa v prírode i politike. Nakoniec ju vysadili blízko nádrže a rozlúčili sa. Cestou k vode ľutovala, že im neprejavila sympatie a nevyjadrila údiv nad ich zohranosťou. Slnko už nepieklo, no vzduch horúci stál ako huspenina, držal sa nad zemou, všetci sa z neho potili. Nevädza sa so stanom nadrapovala hodnú chvíľku, kým vyzeral ako kupola. Pripravila si lôžko a vyzliekla sa do plaviek. Poukladala si veci. Nestrácala čas a skočila do vody. Preplávala na druhú stranu a späť. Ľahla si na breh na osušku neďaleko stanu (stál na tráve pár metov od brehu). Čakala, kým sa okolo nej začnú premávať fešáci. Ležala, na chrbte sa jej trblietali kvapky vody, neskôr aj kvapôčky potu z horúčavy. Keď konečne nejaký mladý chlap prešiel okolo a usmial sa na Nevädzu, nedokázala s ním nadviazať žiaden kontakt. Skrivila tvár, akože je trápny, a zavrela oči. V duchu si to samozrejme vyčítala. Myslela na Blyskáča, no zároveň túžila po tom, kvôli čomu odišla preč. Ešte niekoľko žienbažných mužských jedincov v nadržanom stave minulo jej ležadlo s rôznym stupňom prejavu túžby po flirte, no so zrušeným úsmevom nemilo pokračovali v ceste. Zato Nevädza iba smutne zaliezla do stanu, aby sa prezliekla, lebo na ňu prišiel chlad. Nechápavé prázdno v hlave ju tak ťažilo, až si musela ľahnúť. Hlúpo civela na sieťku vnútra stanu a nevedela sa prinútiť k žiadnej rozumnej myšlienke. Keď sa už konečne niečo ukázalo, myslela na seba. Vedela, že rýchlo musí s tým všetkým niečo urobiť, pretože potom už bude neskoro.
 Nasledujúci večer už vedela, že to nemá zmysel. Ráno na to sa zbalila. Po dvoch nociach osamote odišla nahnevaná k asfaltke odkiaľ prišla. Nastavila päsť s vytrčeným palcom a obzerala sa po kríkoch rastúcich hneď pri ceste. Prvé auto zastalo. Šoférka presadla na miesto spolujazdca a stiahla okienko. Nevädza v nej spoznala starú priateľku Jazmínu. Radostne vykríkla. Ihneď nasadla.
 „Teda Nevädza, ty máš ale odvahu! Sama stopovať. Čo si rozum potratila?! Veď ti môže niekto ublížiť!“
 „Ach, Jazmína... keby si ty čo i len tušila... Ver, že je to dobré. Aspoň niečo si užijem, kým umriem. To sa mám radšej nudiť celý život? Okrem toho ešte som nevidela nikoho, kto by ublížil stopárom. Tým zväčša zastavujú slušní ľudia. To iba ľudia z áut, čo zastavujú, aj keď nejavíš známky potreby po zastavení, zabíjajú a znásilňujú, vieš?“
 Jazmína sa nad tým zamyslela – takže nastalo ticho. Nevädza sa v mysli začala rozčuľovať nad tým, že stratila schopnosti na dobrý flirt. Skoro akoby zabudla bicyklovať či plávať. Za týchto úvah ju vytrhla Jazmína začudovanou otázkou: „Ty, a na čo si tu vlastne bola? Úplne som sa ťa to zabudla opýtať.“
 Nevädza sa najprv okúňala a vykrúcala, no nakoniec jej porozprávala o svojich pocitoch a o vzťahu s Blyskáčom. Jazmína iba prikyvovala hlavou, akoby rozumela všetkému na svete. Dozvedela sa úplne všetko okrem jedného detailu. Toho, ktorý Nevädzu motivoval najviac. Napriek tomu Jazmína rozumela. Už boli v meste.
 „Nevädza, ozvi sa. A ukáž sa na festivale, čo bude o dva týždne. Určite tam budem. Môžeme pokecať.“
 „Dobre. Vezmem so sebou aj Magnóliu.“
 „Super. Maj sa.“
 Nevädza vystúpila a došla domov pešky. Otvorila vchodové dvere a na chodbe našla Blyskáča. Zúfalo sedel pri jej dverách na špinavom koberčeku. Čelo mal opreté o kolená a ruky objímali nohy. Divila sa, že ho odtiaľ ešte nik nevyhodil ako bezdomovca. Mala totiž nechutných susedov. Štuchla doňho nohou. Zodvihol hlavu. Čierne vlasy, ktoré mal zvyčajne upravené gélom, mu teraz neposlušne stáli každým smerom. Tvár mal bledšiu ako zvyčajne (pričom normálne svietil medzi ľuďmi svojou bledou fasádou...). Pripomínala krupicovú kašu s pokrčenou a znovu narovnanou kožou, ktorá sa vždy spraví, keď kaša chladne. Otvorila dvere a kým sa stihol čo i len ozvať, Nevädza ho mlčky nahnala do bytu. Vsotila ho na gauč. Hoci túžila po niečom telesnom (to sa nedá len tak odstrániť po dlhodobejšom vzťahu niekoľkými výdychmi, keď je človek na to zvyknutý – prosto cíti potrebu), napriek tomu odháňala chlapov vrátane Blyskáča, hoci by prejavili, že už majú tiesňavu v nohaviciach; vedela, že to nie je to pravé. Naproti tomu (toto vedela potlačiť) sloboda jej chýbala ako muche, čo uviazla kdesi hlboko v útrobách mäsožravej rastlinky. A teraz, keď uvidela Blyskáča, zobudili sa v nej všetky pocity, čo žili pod pokrievkou hnevu a nevôle. Nedá sa však len tak vymazať náklonnosť - a nazdávala sa, že i láska v nej možno drieme – po takom dlhom čase. Jeho bledá pleť ho charakterizovala. Spôsobila v nej niekde dnu čudnú triašku. Čierne vlasy – musela sa ich dotknúť. Začudovane na ňu pozrel. Kľakla si k nemu a z brucha mu odhrnula tričko a dotýkala sa ho dlaňami. Zaplavil ju ten starý známy pocit, túžbu, aby sa jej dotýkal, chytil ju svojimi rukami, nikto iný, len on. Vzrušenie. Pobozkala ho. Najprv sa bránil pohľadom, no podvolil sa. Ľahla si k nemu a bozkávali sa chvíľu. A ďalšiu chvíľu. Lenže on prestal a sadol si. Čelo sa mu náhle zvrásnilo brázdami a pripomínalo Karpaty.
 „Kde si bola? Šalel som strachom. Ak by som mohol, priviazal by som ťa k posteli a nepustil by som ťa. Už nikdy. Až do svadby. Potom by som ťa už nemusel viazať špagátom, lebo by si bola zviazaná neviditeľným putom, ktoré nemožno zničiť nožom, či rozviazať.“
 Vzbúrila sa v nej vlna. Práve kvôli tomu odišla. Kvôli tým okružiam, čo ju spútavali. A teraz ju tlačili ešte väčšmi. Ten pocit, čo ju zachvátil, keď vošla dnu, čo sa jej tak silno zmocnil, opadol ako stará omietka a zostal podupaný ležať na zemi pri jeho nohách.
 „Ach, zlato. Oddychovala som. Snažila som sa predstaviť si, aké by to bolo bez teba. Uvedomila som si, že dosť nanič... nedá sa to. Ale s tebou... občas mi je priťažké bremeno nášho vzťahu. Som niekde zaseknutá a uvedomujem si, že to nejde ani s tebou, ani bez teba. Neviem si s tým poradiť. Ťaží ma to i v hlave ako kus železa, i v hrudi ako žeravé uhlie.“
 Vyjavene sa na ňu díval a vnímal každé jej slovo. Bol to dosť útly muž. Mal vážny pohľad tmavých hnedých očí ponad rovný končistý nos. Nebol od nej oveľa vyšší, nanajvýš desať centimetrov, šľachovitý typ. Dalo sa však vidieť, že pracoval na svojich svaloch, pretože nebol práve najspokojnejší so vzrastom svojho tela.
 „Chápem,“ ozval sa po dlhšej odmlke, „ale toto robiť nesmieš. Tolerujem ťa. Ale toto mi ubližuje. To už presahuje hranice únosnosti mojej tolerancie.“
 „Nedôveruješ mi? Bojíš sa?“
 „Nebuď smiešna. Ľúbim ťa. Ale tento pocit môže pretrvávať iba vtedy, ak ho opätuješ. Inak sa zmení na čosi, čo láskou už nebude... hovorí sa o tenkej nitke, ktorá delí lásku od nenávisti...“
 Nevädza mlčala. Hoci by mu mohla odvrknúť hocijaké hrozné vety, nechcela sa už hádať. Vyčerpávalo ju to. Preto radšej šetrila sily na vnútorný boj. Čakala, kým sa ozve prvý.
 „No... už sa nehnevajme,“ povedala, keď pridlho mlčal. Objal ju so stále spurným výrazom tváre a o chvíľku ju aj pobozkal. Po chvíľke cukrovania ich však vyrušila Magnólia. Klopala na drevené dvere. Nevädza jej otvorila a pozvala ju ďalej. Sadli si do kuchyne a Nevädza uvarila čaj. Keď už obe zvierali v dlaniach horúce hrnčeky, Magnólia sa naklonila bližšie ku kamarátke a pološeptom sa opýtala, ako dopadol výlet.
 „Neviem. Asi bol zbytočný. Všetko sa opakuje. Nič som nevyriešila, akurát že mám ešte horší pocit. Je to tak na dve veci. Ale... kašli na to. Ach! Spomenula som si na niečo. Nebolo to až také hrozné, lebo cestou späť som stopla Jazmínu.“
 V Magnóliiných očiach sa blyslo zhrozenie – ona by radšej nikdy nestopovala; no aj radosť – usmiala sa. Potešila ju spomienka na dávnu priateľku. Kedysi všetky tri navštevovali rovnakú školu i triedu a trpeli v tých časoch nerozlučnosťou. (teda trpeli, keď ich chceli rozdeliť; napríklad na telesnej do súperiacich tímov)
 „A čo si sa od nej dozvedela? Ako sa má?“
 „Vravela čosi o blížiacom sa festivale. Vraj by sme sa mohli stretnúť všetky tri a potárať, možno dačo popiť. Iste bude sranda.“
 „Hej... už veky sme sa nevideli,“ povedala zasnene. Chlípali pomaly chladnúci čaj. Sedeli v tichosti. Z vedľajšej izby k nim cez otvorené dvere doliehalo hlasné dýchanie. Blyskáč si asi ľahol na gauč, a keďže sa začal nudiť, od nečinnosti zadriemal. Akoby ho už nič netrápilo. Už bolo isté, že steny obmedzili počet načúvajúcich uší.
 „Práve sa mi vynoril v pamäti jeden obraz,“ zasnívala sa Magnólia. „Len tak sme sa raz prechádzali po chodníkoch a šli sme tuším do mesta. V zime. Pamätáš; vtedy som mala také hrozné oblečenie, lebo to normálne som si do nitky zmočila počas guľovačky – bolo to iste v prvom ročníku, alebo možno druhom na gymnáziu – a všetko sa mi muselo sušiť. A vtedy sme ich stretli. Tých starších chalanov, čo sa nám tak páčili.“
 „Ách, viem,“ vzdychla Nevädza a čakala, čo Magnólia povie ďalej. Pamätala si na tie chvíle veľmi dobre. Najväčšmi roztržitá bola však Jazmína. Skoro pukla od vzrušenia.
 „Pamätám si, ako si navrhla, aby sme ich sledovali. Ja som vôbec nechcela, pretože sa mi až tak nepáčili ako tebe a Jazmíne. Zato vy dve ste skoro vyleteli z koží a rovnako ste ma skoro okašľali.“ Odula sa pri tej spomienke.
 „Ale Magnólia. Veď sa nemáš prečo durdiť. Vtedy sme mysleli ako pomätené. Všade kopce snehu a blízko chalani, čo sa nám tak veľmi páčili, až sme strácali rozum. Okrem toho, ty si nechcela ísť len preto, že si mala to škaredé oblečenie a hanbila si sa. No to by bolo pre nás trýznenie! Odoberala by si nám až dva pôžitky naraz. Dobre vieš, ako sme s Jazmínou strašne rady špehovali ľudí. Je už jedno, kto to bol. Haluz by sme si urobili aj z cudzieho človeka, ktorého by sme začali sledovať. Ale to by musel stáť za to... teda iste by to bol nejaký fešák, ak by sme ho už začali sledovať. A tí chalani... vtedy sa mi zdalo, že je to momentálne to najdôležitejšie na svete, a že práve ONI sú tí najdôležitejší. A že sú nás hodní...“
 „Aj keď to boli kreténi, čo si veľmi dobre vedela, však Nevädza?!“
 „To hej... len som to nechcela vidieť. Priznať si to.“
 „Takže keď tak uvažujem, stretneme sa na budúci víkend? Na festivale?“
 „Hej. Ale ešte pred tým sa uvidíme a vtedy zavoláme i Jazmíne, aby sme sa dohodli. A potom by som mohla po teba prísť a šli by sme spolu. Nerada chodím na také akcie sama. Cítim sa potom doslova ako „falat hovädziny“ vo výklade mäsiarne. OK?“
 „Akú hovädzinu to tu spomínate?“ doškintal sa rozospatý Blyskáč z izby. „Dal by som si dačo fajne...“ Nazrel do chladničky. „Zase nič. Ako doma.“ Pretiahol tvár a vyzeral nešťastne.
 „Nič? A čo si čakal?! Bola som preč. Ak chceš čosi jesť, treba ísť prv čosi kúpiť. Nielen čosi chcieť. Môžeme ísť spolu, len čo Magnólia odíde.“
 „O.K. Tak ja už potom radšej idem... prišla som iba na skok. Choďte hneď. Ešte si zavoláme. Čau.“ Zdvihla sa a náhlivo opustila Nevädzin byt.
 „Tak čo, ideš?“
 „Čakaj,“ Blyskáč sa začal horkokrvne pripravovať.
 
 Keď začali nakupovať, Nevädza zistila, ako ho ľúbi. Pozerala naňho nenápadne, keď sa díval maximálne nechápavo na kopy zeleniny a ovocia v supermarkete a nevedel si vybrať. Vtedy silno pocítila túžbu ho objať, silný pocit náklonnosti. No prišiel aj čas, keď tieto city zatlačila do úzadia...
 Okolo po šiestej už pociťovala šteklivú nervozitu žalúdka. Nemala rada takéto príležitosti. Vždy sa vtedy nadpriemerne venovala svojmu vzhľadu. Umyla si dôkladne vlasy a dlho civela do zrkadla. Potom sa rozhodla. Pripravila si šminky a odišla civieť do šatníka. Po dlhom čase čosi konečne vytiahla a pobrala sa späť k zrkadlu. Napchala si všetky potrebné veci do malej taštičky na plece a začala sa venovať líčeniu. Pozorne si naniesla mejkap a zafixovala ho púdrom. Presnou rukou nanášala tiene a ceruzky okolo očí a pery si prifarbila leskom. Často sa nemaľovala – iba zriedkavo. Preto jej to prinášalo radosť a zvláštne rozrušenie. Pedantne sa poobliekala a navoňala. Už bola pripravená. Rozrušenie sa u nej stupňovalo. Konečne prišiel čas ísť po Magnóliu. Aj Jazmína ide k Magnólii. Všetky tri odtiaľ vyrazia v ústrety nástrahám menšieho miestneho festivalu. Keďže táto udalosť mala byť výnimočná, robila veci, ktorým sa zvyčajne vyhýbala. Len čo došli, každá z nich si dala štamperlík alkoholu (v skutočnosti tento festival sponzoroval práve výrobca tohto alkoholu). Utiahli sa do jedného rohu lúky, kde sa to konalo a popri sledovaní príchodzích sa medzi nimi odvíjal priateľský rozhovor plný spomienok. Zrazu Magnólia stíchla. Ostatné dve na ňu pozreli. Hľadela kdesi do neznáma. Pozreli na pozorovaný objekt a hneď im bolo jasné... práve vošiel pekný kučeravý mladík – a Magnólia má práve na takých kučeravých a roztomilých chlapčekov slabosť. Prichádzal aj s kamošom. Jazmína vtedy navrhla, aby si dali ďalší poldecák na splnenie Magnóliinej ambície. Jednoznačne sa jej dalo čítať na očiach „Toho dneska zbalím...“. Rozhovor sa rozprúdil ešte viac, pretože ich hriali žalúdky, no nedalo sa nevšimnúť si, že mal iba dve účastníčky. Magnólia neprestajne mlčky sledovala pohľadom brčkavého neznámeho. Náhle na pódium vybehla žena – moderátorka. Nesympaticky rozjarená sa snažila rozprúdiť aktivitu v publiku. Jej prenikavý hlas sa im zarezával až do kosti. Sledovali ako rýchlo súťažiaci vypijú alkohol a nedočkavo čakali na hudobnú skupinu. Nepekný hlas ženy na pódiu ich omínal ako topánka na dorezanej päte. Konečne im nad hlavy vybehli hudobníci (to už stáli natlačené vpredu pri zábradlí ako sardinky spolu s ostatnými ľuďmi) a posledný prišiel spevák. Nevädza sa potešila, no Magnólia priam šalela. Jazmína sa kdesi vytratila. Asi po dvoch rýchlejších pesničkách ju Magnólia vystopovala baviť sa s SBS-károm. Pomaly sa blížili do zákulisia.
 „Nezbednica jedna,“ pomyslela si Nevädza, „aká je len ambiciózna.“ Nevädza sa otočila. Magnólia jasala vo víroch tónov prúdiacich z pódia. Tak sa radšej tiež zapojila do jednoliatej masy fanúšikov a nechala sa unášať vlnami rockových melódií. Odrazu jej čosi napadlo a chcela sa na to opýtať Magnólie, lenže po tej neostal ani kúsok dymu. Kdesi sa podela. Najprv sa Nevädza chvíľočku trápila, pretože Magnólia je ako krehučký kvietok, ktorý sa rozpadne na lupienky pri každom drsnom dotyku hrubej ruky života (a chlapa). No potom si povedala, že Magnólia je predsa dospelá žena, ktorá sa musí vedieť o seba postarať. Začala poskakovať ďalej v perejách prílivu a odlivu vrieskajúcich fanúšikov. Odrazu ju ktosi ťahal za tričko. Prestala skákať a hľadala majiteľa tej otravnej ruky. Za ňou stála Magnólia so záhadným úsmevom v očiach. Ťahala ju preč od rozšanteného davu. Začala ustupovať pred desiatkami ťažkých tiel, až sa dostala do pokojného ovzdušia navôkol. Prvá Nevädzina otázka sa týkala momentálneho miesta Jazmíninho pobytu.
 „Kdesi v zákulisí som ju videla s tou hroznou ženskou. Ale toto je dôležitejšie.“ Odstúpila. Za ňou stál ten jej brčkavec.
 „Nevädza, Kosatec,“ predstavila ich. Nevädza sa usmiala a podali si ruky. Vtedy si Nevädza na čosi spomenula: „A kde máš kamoša?“
 „Neviem. Kdesi sa stratil. Ale poďme na pohárik. Pozývam vás.“ Otočil sa a viedol baby k stánkom. Po ceste Magnólia Nevädzi šepla, že sa hanbí, a preto sa neprišiel ukázať. Dali si po poldecáku a pobrali sa nazad k davu. Teraz však nevchádzali hlboko až k pódiu, ale ostali na okraji, kde mali zabezpečený rozmanitý pohyb. Nevädza zočila blonďáka, čo prišiel s Kosatcom. Zdal sa jej fešák. Všetci traja tancovali a Nevädzine oči často nezbedne zabiehali k tomu fešákovi. Kosatec si to asi všimol a po chvíľke výbušného tanca zabehol poňho. Znovu sa kúsok vzdialili od davu a fešák sa predstavil ako Durman.
 „Kto si dá poldeci?“
 „My sme už boli na jedno kolo,“ informoval ho Kosatec. Nevädza sa však rýchlo „obetovala“ a šla s ním. Zabila dve muchy jednou ranou. Nechala Magnóliu s Kosatcom a ona ostala sama s Durmanom. Prišlo jej to mimoriadne vhod. Čo sa týka alkoholu, nebola nijako ostrieľaná, ale podľa svojej osobnej mienky vydržala toho dosť (vzhľadom na svoju neskúsenosť). Pripili si. Stretli sa im pohľady. Obaja si uvedomili tú elektrinu. Vrátili sa k páriku, ktorý sa tváril, že je nerád rušený, avšak konverzáciu s nimi nezačali. Čoskoro sa pobrali na ďalší pohárik. Štrngli si duto plastovými poldecákmi a hrkútali. Nevädzi sa Durman veľmi pozdával. Oproti Blyskáčovi mal malé strnisko a živý pohľad. Pri upretom dívaní sa však pod tým sviežim „kukom“ skrýval akýsi záhadný smútok. Pod bundou ukrýval mužnú hruď a vypracované brucho. Počaril jej. Plne si to uvedomovala. Zdalo sa jej to smiešne. Pomyslela i na Blyskáča. Vlastne hlavne naňho. Práve naňho. Vedome sa nechávala strhnúť pod Durmanovu nadvládu. Nechávala sa unášať prúdmi napätia, ktoré sa vždy vytvoria, keď si dvaja cudzí ľudia padnú navzájom do oka. Vymieňali si zmyselne vety a pri tom sa nezaoberali, čo bude ďalej. Keď nadišiel čas odchodu, pobrali sa vo štvorici dolu kopcom z lúk. Skončili stáť na námestí. Nikto nič nepovedal. Obaja chalani bývali ďaleko odtiaľ, a preto si všetci uvedomovali, že sa už neuvidia. Vtedy to Nevädza urobila. Vykročila bližšie k Durmanovi, postavila sa na špičky a nežne sa dotkla jeho pier. Mocne ju objal svalnatými ramenami, až sa nemohla pohnúť. V diaľke ktosi zakričal. Nevädza sa vymanila z jeho silných rúk a odišla domov. Nezodpovedne zanechali obe Jazmínu na festivale stratenú v zákulisí a tak isto ponechala Magnóliu Nevädza rozčerteným vlnkám Kosatcových vlasov. Zanechala celý večer za sebou nevediac, či to stálo za to, netušiac, aké má z toho pocity. Došla domov a podujala sa na predspánkové procedúry. Keď už v pyžame liezla do postele, ktosi jej zabúchal na dvere. Hrozne sa preľakla. Iste to nebola Magnólia! Kto od nej a čo chce o druhej ráno?! Vzala nôž z kuchyne, zvrtla kľúčik v zámke a pravú nohou položila za dvere, aby zabránila prílišnému odchýleniu krídla dverí. V ľavej ruke držala nôž nad sebou, keď pravou rukou siahala na kľučku. Vo dverách vznikla škárka. V nej stál Blyskáč. Nahnevaný, zronený, porazený, zničený. V očiach šialený lesk. V strede čela medzi obočím zvislá hlboká vráska. Spustila nôž a odstúpila odo dverí. Čakala. Urobil krok dopredu. Odišli do kuchyne. Uvarila čaj. Všetko v tichu noci. Až keď čaj napoly vychladol v pohároch na stole, Blyskáč sa opýtal: „Prečo?“
 Nevädza mala stále pomiešané pocity, ale odpoveď na práve túto otázku vedela.
 „Lebo som mladá. Chcem žiť. Nie. Nezamieňaj si to s tým, že chcem striedať chlapské postele. Nič také nechcem. Vôbec netúžim po sexe s neznámymi ľuďmi. Chcem iba zažívať ten elektrizujúci pocit flirtovania a zvádzania, nesmelé dotyky rúk, vzrušujúce prvé bozky. Samozrejme, že nie teraz každý deň s niekým iným, ibaže to sa nedá stále s jedným človekom. Stereotyp. Ľudia v mladosti to musia prežiť, lebo potom v štyridsiatke si jedného dňa spomenú, že zabudli prežiť tú správnu mladosť bez stáleho partnera a usilujú sa to nevhodným spôsobom dobehnúť, keď by už mali chrániť rodinný krb a starať sa o deti. Tvoje city sú pre mňa zaväzujúce. Napriek tomu, že ťa mám rada. Asi ťa aj ľúbim. Ale bráni mi to.“ Iba hovorila a hovorila. Ani nevedela ako, no šlo jej to samo. Chcela mu ešte čosi povedať, ale Blyskáč iba vstal a po ceste ku dverám zahundral „Toto musím rozžuť,“ a odišiel.
 Druhý deň ráno ledva vyliezla z postele a už jej volal. O pol hodiny na to jej už klopal na dvere bytu. Oči mal červené. Pravdepodobne ani nespal. Vyzeral utrápene ako tulácky pes po bitkárskej noci. Iba si sadol, mlčal, hľadel na drevenú dosku stola, akoby dumal nad čímsi veľmi závažným. Nevädza sa mu vyhýbala pohľadom. Občasne pomyslela na Durmana a v duchu si slastne vzdychla, zároveň zarmútene pomýšľala na Blyskáča a bolo jej ľúto zahodiť veľmi vydarený vzťah s chlapcom, ktorý jej tak dobre rozumel v mnohých veciach a práve jemu jedinému dovolila zájsť až tak ďaleko. Avšak pri Blyskáčovi videla aj tie jeho muchy, ktoré ju tak veľmi niekedy otravovali. Durman v nej vyvolával zvláštny pocit; už aj pri myšlienke na tých dvoch spolu sa navôkol rozliehal pach chémie. Mozog jej vtedy besnel. On nebol pre ňu partner na celý život, pretože by ju trápil a nebola by pri ňom spokojná. Vedela však, že teraz, pre túto chvíľu, on bol stvorený pre ňu. Jeho výzor bol ideálom, jeho správanie dráždivé. Jeho chémia však nemala dostatočnú silu, aby rozbúrala taký pevný vzťah. Naproti tomu ani pevné puto medzi ňou a Blyskáčom nedosahovalo takú moc, aby jej zabránilo podľahnúť čaru chémie – otriasalo sa v základoch. Nevädza triumfovala, čo sa nerozhodnosti týka, preto stála medzi dvoma mlynskými kameňmi ako soľný stĺp s nohami vrastenými v zemi. Netušila, či vykročiť tu alebo tam. Znovu pozrela na Blyskáča. Sedel jej na gauči ako kôpka hnoja.
 „Blyskáč; nesmieš mi nič zazlievať. Nemala som dosť sily, aby som odolala. Nedokázala som ani len vytvoriť myšlienku na vzoprenie sa. Hormóny mladosti sa mi vzbúrili. Takú revolúciu som ešte nezažila. Nevysvetliteľne ma priťahoval. Možno som aj párkrát povedala nie, myslela som však áno. Ešte teraz, keď si na to spomeniem... nejde o city. Je to čosi omnoho nižšie. Niečo vnútri, čo by ostalo kdesi hlboko v mozgu, i keď by som stratila pamäť. Moje srdce ti stále patrí. Avšak telu rozkázať nemôžem.“ Hovorila akosi čudne odmerane, nezaujato, snáď až cynicky. Jej slová roztrhali jeho srdce na kúsky. Blyskáčov rozum divel. Bola jeho jedinou skutočnou ženou v živote. Jej správanie i vety ho ranili ako hrany trávy. Človek si rád občas odtrhne stebielko a hrá sa s ním. Obdivuje krásnu farbu, chytá ho, hrá sa s ním, je mäkučké a náhle ho poreže svojím neviditeľným ostrím. Nečakane. Štipľavo. Ako žiletka. Hlboko.
 Nevädza nevedela, či ho dosť upozornila na svoju bezmocnosť, ktorá ju zachvátila. Ešte nezažila až natoľko bezodný a nekonečný pocit bezmocnosti...
 „A čo ak by si to skúsila?“ Takže nepochopil.
 „Ja neviem, čo by som urobila. Nechápem, ako by sa to dalo. Nedokážem. Ani nevládzem. NE... chápeš? Je tam veľakrát ne-. Som bezmocná!!! Nedokážem pre to nič spraviť, aby sa to zmenilo. Aby som sa ja zmenila!“ rozkričala sa. Dúfala, že pochopí aspoň silu jej emócií, ak už nie ich význam. Možno ho to šokovalo.
 „Dofrasa! Ochladla si, chápeš?! Chýba mi to. Najprv som nevedel prečo, no teraz som sa to dozvedel. Ak sa chceš bozkávať a maznať, tak na mňa ani nepomyslíš. Ideš niekam inam, do cudzieho náručia.“ Jeho hlas stíchol. Už len zašepkal: „Si mi neverná.“ Doteraz z neho sálal hnev. Zmenil sa na zúfalstvo. Vstal. Chytil ju grobiansky za ramená a zatriasol ňou. „Prečo mi to robíš?! Nenávidím ťa. Milujem ťa. Si hnusná zradkyňa.“ Hrubo ju sotil na pohovku a odišiel.