Dedinka, kde starka prezila svoj plodny zivot, bola vsadena do malebneho udolia, daleko od hlavnej cesty, kde na okolitych vyvyseninach rozvoniavali cernice a kde kedysi do lesa, domaci chodili s rebrinakmi na hriby. Bola to utla, ale vysoka zienka, cely zivot, co si ju pamatam, chodila v ciernom, od 2.sv.vojny bola vdova. Na hlave nosila satocku uviazanu pod bradou, pod ktorou ukryvala vodopad dlhych striebornych vlaskov zapletenych do copa, ktore si kazde rano starostlivo upravavola do slimacika na temeni hlavy. Uz ako male deti nas spolu s mladsim bratom rodicia vozili na prazdniny do tejto carokrasnej a vonavej krajiny.
Rano po ranajkach si ma starka vysadila na chrbat, aby ma male nozky neboleli, pevne jednou rukou objala do druhej vzala motycku a isla takto na svoje policko. Mna usadila na plachetku ako ona hovorila medzi kopceky dozrievajucich zemiakov, kde som sa hravala so slimacikmi, mandelinkami a lienkami. V obdobi mojho detstva v dedinke, kde bolo len par domcekov ucupenych vedla seba ako rodinka dubacikov, nebola ani predajna ani kostolik. Vsetko co nasa starka navarila a varila vyborne, bolo z jej policka, sem tam pre nas urobila sliepku, ktore taktiez chovala a ktore sme my radostne nahanali po dvore a chodili kontrolovat kolko vajicok zniesli. Vona cerstvo napeceneho chebika nas lakala od hier, s pozitkom sme ho chrumkali, bol makkucky a vonavy ako kolacik. S oblubou nam ho natierala s domacim maslom a posypavala krystalovym cukrom. Ona ma naucila mat rada tekvicovy privarok a ked ho varila, nezabudla nam doniest z policka mensiu tekvicku s ktorou sme sa hrali tak, ze sme vyrezavali rozne priserky z nej a spolu s inymi detmi sme porovnavali, ktora je hrozostrasnejsia.
Nemozem zabudnut na sladkost hrasku, ktory dopestovala, neraz ma brusko z neho bolelo, lebo ked ho starka supala, ja som jej pomahala, ale viac do ust ako do misky. Nedaleko domceka rastla obrovska morusa, vzdy cez leto dozrievali tieto sladke plody s usmevom si pamatam, ako nas starka cistila postavenych kazdy vecer v kuchynke v lavori, kde nas umyvala celych. Tento ritual som mala rada, v piecke sa kurilo, sipkovy caj rozvoniaval po celej kuchyni, v miskach na cakala dobra vecera. Slaba ziarovka osvetlovala krasne vyrezavany kredenc, kde za jeho sklami boli fotografie vsetkych jej deti, s rodinami. Na svoj vek mala uzasnu pamat, vedela putavo rozpravat o svojom pohnutom zivote. Bola pysna na nasho ocina, ktory bol jej najmladsi syn a ktory ako dedinsky chlapec skoncil pravo na Karlovej univerzite.
Bola stastna, ked sme boli pri nej, jej blankytne oci sa na nas s laskou usmievali a my sme vedeli jej tu nesmiernu lasku opatovat. Nejeden vecer sme sedavali na lavicke uprostred dvora pod rozvoniavajucimi agatmi, kde nam starka len za zvuku nocnych motylov rozpravala casto az neuveritelne pribehy nasej rodiny. Vzdy ked sa blizil cas nasho navratu, zacalo dozrievat hrozno, tahajuce svoje vyhonky az k stene maleho domceka, ktoreho chut dodnes neviem zabudnut, bola to velmi zvlastna sorta bielej vinnej revy, s tuhou a mimoriadne sladkou duzinou, ktora vedela spod supky vypadnut ako sklenena gulicka. Myslela som si ako dieta, ze tieto nadherne leta nikdy neskoncia...
Dnes na nasu starku iba spominam, dozila sa krasneho veku, 97 liet jej minulo, ked nebo v jej ociach stmavlo.
Domcek ostal opusteny, cely dvor zarastol agatmi, vinna reva sa popreplietala medzi ne a vytvorila hustinu. Aj ked jej niet, ostala v mojom srdci, kde ma svoje miestecko navzdy a o vsetky tieto nadherne spomienky sa raz podelim aj s mojimi vnucatkami, kedy im rozpoviem pribeh o vonajucom chlebiku a laskavej starkej, ktorej rucky boli zrobene, vraskave ale o to laskavejsie vedeli pohladit...
