Oplatí sa vidieť čosi také. Veď deti si už priveľmi zvykli na technický pokrok a všetko s ním spojené. A hoci si radi pochutnajú na perníku, nestoja o to vidieť tetu ako ich zdobí, či ako z nich vyrába domčeky, betlehemy atakďalej atakďalej. Je to normálne, nikoho za to nesúdim. O folklóre, zvykoch a remeslách buď vieš, alebo nevieš. Lebo každý, kto o nich vie a pozná ich, nemá jediný dôvod nemať ich rád.
Aj Vianoce sa stali marketingovým ťahom... Samozrejme, ja som tiež naletela. Už teraz mám z toho dôvodu kúpených pár darčekov. -Veď prečo by sme nemohli veci pred Vianocami predražiť a tvrdiť o nich, že sú výhodne akciovo zlacnené...?- A hoci som veľký tešič, viete na darčeky:))... na Vianociach zbožňujem ich vôňu a takú tú atmosféru... Atmosféra je komerčné slovo. Skôr tú energiu, čo nás dostáva do pohody a vytŕženia. Viete, ktoré mám na mysli... Myslím okamih, keď sa pod stromčekom celá rodina mení na deti, a so žiarou v očiach rozbaľuje drobné, či väčšie prekvapenia...Alebo keď celá rodina zistí, že kapor má veľa kostí... Ja som z Vianoc namäkko.
A vezmime si Veľkú noc... Ani sa radšej nebudem rozčuľovať... Keby nebolo súboristov, ktorý vás s radosťou vyoblievajú kvôli štamperlíku domácej, či makovej štrúdli, bolo by to len o tom, že chlapci si kúpia kolínsku za desaťkorunáčku a potom čakajú, že sa im investícia zostonásobí. Nevravím, že Veľkú noc zbožňujem, ale je to tradícia.
Priznám sa, že už som sa niekoľkokrát stretla aj s protinázorom, odvolávajúcim sa na cirkev. Že cirkev to celé vymyslela, nech to aj slávi. Ja teda nechodím do kostola, a hoci som krstená, rozhodne som jedna z tých, čo sa chytajú vŕby keď sa topia a nevolajú si pána Boha na pomoc. Ale zvyky sú kultúra nášho národa, a ako vravel Kollár, ak chce byť národ jednotný a samostatný, musí mať svoju kultúru. A v tomto zmysle je jedno, či sme veriaci, alebo nie, ide o nás, o všetkých.
Tak, ako som si zamilovala naše zvyky, zamilovala som si aj naše remeslá. Obdivujem ľudí, čo prekladajú nitku za nitkou, až kým sa pod ich rukami nezrodí obrovská teplá prikrývka, či krásna sukňa na tanec. Alebo chlapov, čo vyrábajú korytá... Jedno za deň. A hoci je sklo ušľachtilé a čisté, kto by si nevychutnal mlieko z krásneho črpáka? A podkovy... Nevešiame si ich nad dvere pre šťastie? A videli ste, ako sa tieto podkovy vyrábajú? Úžasné... Celkovo, obdivujem všetkých, čo udržujú naše remeslá nažive.
A tak sme sa jedného dňa ja a Bubo rozhodli, že sa k týmto dobrým ľuďom pripojíme. Využili sme modernú techniku a na internete sme našli prehľad slovenských remeselníkov. Mali sme zhruba nejakú predstavu o tom, čomu by sme sa chceli venovať... Hračky... Drevené hračky pre deti. Ale takých remeselníkov už bolo ajajááááj. Nuž... Spomenula som si, ako Bubo jedného dňa upratoval starú izbu a našiel tam bočný diel starej kolísky. To je ono! To je to, čím chceme prispieť k utuženiu našej kultúry... A hoci sme sa spočiatku dosť hádali, ako budeme postupovať, či aký ornament by sa kam hodil, dnes je na svete niekoľko roztomilých kolísok pre bábiky, vyrobených s láskou a pokorou k nášmu drevu a prírode vôbec. A včera mi sesternica z Litomyšle povedala: „Ty jo, to je nádhera! A chtělo se vám to vůbec?“ A ja som jej na to s úsmevom odpovedala: „Veď je to radosť... !“
