Obaja žili pre kone. On bol vysoký, pekný a oveľa starší a ona ho tajne ľúbila svojím detským srdiečkom. Marek bol už niekoľko rokov správcom ranča, ktorý patril jej rodičom. Veľa cestovali a nemali na Luciu čas.. dievčatko sa chodilo Marekovi vyplakať na jeho široké ramená vždy, keď sa cítilo opustené. Pri ňom sa jej zdal svet celkom iný. Akýsi bezpečnejší a krajší. Dokázala sa hodiny pozerať do jeho nekonečne tmavých očí, dlho sa smiala na jeho letmých vtipných poznámkach a umierala by pre chvíle keď sa Marekove prsty zaborili do jej plavej kučeravej hlávky a nezbedne jej postrapatili vlasy.
-„ Marek, my budeme manželia, dobre?“
-„ Samozrejme moja, už minule som Ti to sľúbil, pozri, čo pre Teba mám...!“ vytiahol z vrecka flanelovej košele dve steblá trávy a urobil z nich prstienky. „ Teraz je to už nabetón. “
Lucka bola šťastím celá bez seba. Verila že Marek v tom nevidí len nevinnú detskú hru, verila, že to s ňou myslí vážne.
„ Ale teraz moja, choď už domov, rodičia iste netušia kde si tak dlho. „
-„ tak dobre ale zajtra pôjdeme kúpať kone, áno?“
- „ prídem čo najskôr po Teba a pôjdeme.“
- „ sľubuješ?“
- „ Máš moje slovo maličká.“
Neprišiel. Ani na druhý deň a ani potom.... Lucka preplakala týždne, dni aj noci, nejedla, iba sa trápila. Marek dal výpoveď, ako jej neskôr povedal otec a odišiel bývať do iného mesta. Dievčatko schovalo uplakanú tváričku do dlaní v nádeji, že sa ukryje pred svetom...
Ale čas bežal a Lucia sa zmenila z dievčatka na mladú ženu. Z detskej tváričky sa stala smutnokrásna mladá tvár s utrápeným pohľadom. Už sa nemala kam utiekať keď boli rodičia na cestách, na všetko zostala sama... všetko bolo iné. Len jedno sa nezmenilo. Stále ľúbila Mareka...
Bol pondelok. Lucia bola sama doma, akurát kŕmila mačky a vonku bola búrka... akoby sa všetci čerti ženili. Podišla k oknu.. – „tak sme zasa samy“ pošepkala mačke sediacej na stole pri okne a pohladkala ju po hlave. Ako sa zadívala do upršanej prírody zbadala blížiace sa veľké auto. Netušila, kto prichádza v takomto nečase. Vyšla na verandu a čakala, kto vystúpi. -„Marek!“ zakričala do prázdna. Ledva sa stačila nadýchnuť, utekala mu oproti. „Lucka Ty si ale vyrástla!“ chvíľu sa na seba pozerali a Lucka sa mu hodila okolo krku dúfajúc, že Marek ju znova privinie k sebe, ako keď bola malé dievčatko a svet bude znova bezpečnejší a krajší. Ale nestalo sa tak. Marek ukázal na otvárajúce sa zadné dvere auta a na vychádzajúcu ženu. Na rukách nesie bábätko.
„Lucka ja som sa oženil.“
Nevedela čo má povedať. Hrdlo jej zvieral zvláštny pocit. „To je Veronika, moja žena a toto je Lucka, moja najmilšia. Po Tebe, samozrejme.“ Sám sa zasmial na svojom vtipe, Lucka nevládala. Bolo toho pre ňu priveľa naraz. Rozplakala sa a rozbehla sa v búrke do stajne. Potrebovala si prevetrať hlavu, zabudnúť. Zobrala koňa a cválala, ani sama nevedela kam. Bola celá mokrá a nešťastná a najradšej by sa už nikdy nevrátila domov. Zrazu sa zablyslo, zahrmelo a kôň sa splašil. Postavil sa na zadné, zhodil Lucku na vodou nasiaknutú zem, dievča dopadlo nešťastne a viac sa neprebralo. O pár minút našiel bezvládne mladé telo Marek.. privinul ju k sebe. „Odpusť mi moja“ slzy ho pálili na tvári. Zobral jej ruku do svojej. A z Luckinej dlane sa vykotúľal suchý zelený prstienok.
