Na zobrazenie mojich tvárí vám predstavím moje školské slohové práce ešte zo základnej školy. Z deviateho ročníka. Na školských slohových prácach je najlepšie to, že nikto vám nemôže dokázať či sú, alebo nie sú pravdivé...:)) Môžete v nich opísať aj najväčší trapas svojho života, či sklamanie, prípadne si vymyslieť dobrodružný zážitok, viete, že rovnako ako aj vy, ani vaši spolužiaci si nikdy nepriznajú pravdivosť svojich prác. A okrem toho, je šanca, že vás za vašu úprimnosť, či neúprimnosť ocenia výbornou. Je to taká hra. Ostatní vám z lavíc ticho závidia, aké skvelé boli vaše prázdniny, ktoré farbisto opisujete vo vašom slohu, a len vy viete, že v skutočnosti ste celé dva mesiace sedeli doma na zadku. A na druhej strane, stojíte pred tabuľou a prakticky sa priznávate pred celou triedou k neskonale trápnej situácii, ale všetci si myslia, keby to bola pravda, nepriznala by sa k tomu. Alebo možno si to nemyslia, a len ja o tom presviedčam samú seba. Neviem, neštudovala som psychológiu...
Tvár číslo jedna:
UJO ŠTEFAN (karikatúra)
Ujo Štefan je smiešny starček, žijúci na konci našej ulice. Dávno mal šesťdesiatku, a predsa sa pohybuje rýchlejšie ako ktorýkoľvek mladík v meste. Tento ujec chodí tak rýchlo, že som si dodnes nevšimla, aké má oči, a či vôbec nejaké oči má.
Žije vo svojom dome celkom sám, pretože si ho počas jeho rýchlej chôdze asi žiadna žena nestihla všimnúť. Jeho postava by sa dala prirovnať k vešiaku na kabáty. Myslím, že keby niekto uja Štefana jedného dňa postavil na miesto, kde predtým stál vešiak, asi by ste si naňho automaticky zavesili kabát. Je to taká živá kostra. Vysoký, vychudnutý, večne zamračený starec s ovisnutými plecami. Ani ho poriadne nevidno, ale zato počuť je ho dosť. Večne frfle, hundre ci čosi popod nos a občas aj kričí, hoci sa v podstate háda sám so sebou. Okrem toho, stále si so sebou nosí dáždnik a nik nevie prečo. Bez ohľadu na to, či dáždnik naozaj potrebuje, vždy ho má poruke. Aj v lete, keď svieti slnko, aj v zime, keď sneží. Raz som si všimla, keď bol starý ujec v parku a chcel si sadnúť na lavičku, že ním odháňal vrabce, ktoré na nej sedeli predtým. Je to taká jeho tajná zbraň, nielen proti dažďu.
Každé ráno sa náš milý Vešiak ponáhľa do obchodu skôr, ako ho otvoria, aby ho nebodaj ktosi nepredbehol v rade na bosniaky. Keď ho, nedajbože, niekto predbehne, začne sa oháňať dáždnikom a kto chce zostať celý, pustí uja Štefana na začiatok radu.
Je to zvláštne a zaujímavé zároveň ako si Vešiak dokáže dáždnikom vydobyť svoje "miesto na slnku".
Tak toto je moja prvá tvár, veselá a plná fantázie, pretože žiadny ujo Štefan nikdy na našej ulici nebýval. Vlastne áno, ale iba v mojej hlave:)
Tvár číslo dva
OTÁZKA (lyrická báseň)
Prečo plačú struny gitár?
Pre lásku.
Veď kvôli nej sa všetko mení
A ktosi sám je v svojom utrpení.
A nik nezodpovie otázku-
-Oplatí sa trpieť pre lásku?
Kto nevie sa tešiť z mála,
Nič si nezaslúži...
A predsa každý jeden z nás
Po niečom veľkom túži.
Každý túži po láske.
A odpovede hľadá, k tej najzvláštnejšej otázke.
Naozaj je múdre, znášať modré z neba?
A od nenávisti k láske iba krôčik treba?
Viem, že láska bolí, no aj tak znova ľúbiť chcem.
Vykročiť chcem za láskou a tak sa pýtam: Smiem?
A keď smelo vykročím, nájdem, láska, teba.
Veď, kto ľúbi a dáva lásku, daruje aj seba.
Cesta za láskou je ťažká trasa.
Dva kroky vpred a jeden vzad.
Do cieľa nepríde ten, čo ponáhľa sa,
Neprejde tú trasu, ani po stýkrát.
A unavený kladie všetkým otázku –
- Ľudia, pozná niekto lieky na lásku?
Ľudia kdesi vo vesmíre zabudli si nehu.
Kto sa teraz vráti po ňu, hoc aj v daždi, snehu?
Je ťažšie kilo olova, a či kilo peria?
V láske šťastie nájdu len, tí , čo slepo veria.
Raz naplní sa iste pravda odveká,
Pes je priateľ, no nie každého človeka.
Kto teraz príde, keď budeš sám?
Kto ťa teraz vylieči, z bolesti a rán?
Veľmi rýchlo zabudol na váš spoločný svet...
Len ticho krídla rozprestrel a neobzrel sa späť.
Láska je nám vlastne nanič, keď sa o ňu nestaráme.
Tí, čo ľúbili nás odchádzajú, a my časom zabúdame.
Spočítať hviezdy na nebi a nezmýliť sa,
Zahľadieť sa ti do očí a nezblázniť sa.
Telo toho znesie málo, no viac ako duša.
To, čo ty si neskúsil, ja dennodenne skúšam.
Spočítať hviezdy na nebi a nezblázniť sa,
Zahľadieť sa ti do očí a nezmýliť sa...
Ja zodpoviem vám večnú otázku.
Ľudia, netrápte sa pre lásku!
Toto je výplod mojej druhej tváre. Trochu vážne, možno príliž komplikované a zvláštne ale aj toto vyšlo z môjho pera.
Nechám to na vás..Tak čo, som navonok malý blázon a vo vnútri vážna? Alebo je to naopak? Alebo sú toto moje dve vnútorné tváre a navonok som iná? Alebo...
