Poznáte to. Chúlite sa v teplučkých perinách, niečo pekné sa vám sníva, telo je v absolútnom pokoji a myseľ sa toho nevie nabažiť, keď tu zrazu... CRRRRRRRRRRRRRRRRN!!!! ...otrasný zvuk budíka prípadne ešte horší zvuk polyfonických tónov vášho mobilného telefónu vás vytrhne z toho pokoja a ticha znovu do uponáhľaného sveta.
Kto do čerta je to dievčisko v zrkadle?! A kedy sa stihla tá mátoha nasťahovať do môjho zrkadla? pýtam sa každý deň len čo prekonám počiatočnú nenávisť k vstávaniu ako takému, zimnicu, a pomaly sa presuniem do kúpelne. Trvá mi zhruba hodinku a pol kým sa zo mna stane človek a môžem vyraziť do školy. Ach jo.. ten autobus asi naozaj chodí každé ráno o pár minút skorej len aby som doň nemohla nastúpiť a načas sa dostaviť na vyučovanie.. vzdychám v duchu keď v behu pozerám na pomaly sa rozbiehajúci autobus a je jasné, že ho už nestihnem. Ale našťastie (toto je jeden z mála svetlých momentov mojich strastiplných rán) o chvíľu je na zastávke další. Nastúpim doň so všetkými tými taškami plnými výkresov a tu sa už svetlé momenty končia. Šofér sedemnástky, takzvaný moriak, na mňa kričí, že keď neviem obsluhovať ten stroj (pultík na čipové karty), mám chodiť pešo. len sa usmejem a idem ďalej. MHD som začala využívať každodenne po nástupe na strednú školu. Je dosť ďaleko od môjho domu ale o to by nešlo. My, budúci dizajnéri musíme stále nosiť do školy veľké dosky a to je na moje špajdličky príliž veľká záťaž. Poviem vám, keby som bola vedela že šoféri sú už od rána neskutočne nervózni, začala by som posilovať, aby som mohla chodiť pešo:)
Len čo prídem do školy, v šatni sa už horlivo dopisujú domáce úlohy, rozoberá sa včerajší futbalový zápas, plánujú sa víkendové opijáše ( to viete na drevárine je obrovská prevaha chalanov). som šťastná že som medzi svojimi aj keď som prežila ďalšie strastiplné ráno.
PRAJEM PEKNÉ RÁNO VŠETKÝM, ČO RÁNO PREŽÍVAJÚ TO ISTÉ, ČO JA:))
