A taktiež mi to pridalo na sebestačnosti. A chuti pracovať sama na sebe. A tiež zodpovednosti. To viete, každý deň ráno treba vstať, ísť pekne do školy, zo školy do družiny, spraviť si úlohy, doma sa napapať, oddýchnuť si a ísť na tréning. Tam sa vyblázniť a potom už len stačí prísť domov, umyť sa a buchnúť sa do postele. Naozaj, toto napĺňalo celé moje útle detstvo. Najviac som sa vždy tešila na súťaže a vystúpenia. Ja a môj partner (tanečný samozrejme) sme boli vždy hrozne nervózni. Ale keď prišli úspechy, dosť nás to povzbudilo. A takto to išlo..myslím päť rokov..keď si spočítam, koľko to bolo peňazí a úsilia... všetky tie pekné kostýmy, členské, cestovanie po svete, značková obuv... k tej obuvi sa chcem vyjadriť: ani jej cena a dokonca ani kvalita ma nezachránili pred skrátením achiloviek, bolesti kolien a chodidiel. Neustále hopsanie na špičkách mi neprospelo a tak som to po piatich rokov úspechov aj neúspechov vzdala. No čo, aspoň som prešla kus sveta, vybudovala som si pekný vzťah sama k sebe (bolo tam totiž dosť veľa detí, ktorým sláva stúpla do hlavy, občas bolo naozaj potrebné aby som bola kamarátkou hlavne saba sebe). Ale vybudovala som si aj pekný vzťah k tancu, mohla som povedať že viem tancovať akrobatický r´n ´r, v šuflíku mám stále tie pekné kostýmy, značkové tenisky, diplomy, medaily.. je na čo spomínať. Ale keď niečo milujete, nevydržíte bez toho dlho. Chýbali mi decibely, cestovanie po svete a dokonca aj namyslené deti a drezúra. Mama si ma vždy predstavovala v kroji, ako folklórisku. Vždy, keď mi to čo len spomenula, nabehla mi husia koža. "To sa mám akože vzdať decibelov, krásnych kostýmov a značkovej obuvi (ktorá mi v konečnom dôsledku prekazila moju ..ehm.. kariéru??)" Ale nakoniec som sa dala nahovoriť. Išla som na konkurz do folklórneho súboru a vzali ma. S tým som nerátala. Čakala som, že mame povedia, že to nemá cenu, mama to pochopí a už zo mňa nebude chcieť mať folklóristku. Chodila som tam z donútenia.. vraj - Vydrž, začne ťa to baviť.. Dnes musím priznať, že aj začalo. Folklór som si zamilovala a naplno som sa mu venovala päť rokov. Potom som musela odísť, opäť zo zdravotných dôvodov. V pätnástich mi totiž "odišli" kolená. keď idem do kopca, cítim bolesť akoby mi niekto do kolien bodal nožom. Keď spravím drep, v kolenách mi praská akoby som mala na krku šestesiatku.. ale folklóru sa už tak ľahko nevzdám. Stále sa mu venujem. Už viac spevu ako tancu, ale je nezabudnuteľné vystupovať na "amfíku" v skanzenoch, počuť úprimný potlesk a hlasy ľudí, ktorý spievajú s vami všetkým dobre známe ľudovky. Trochu falošne ale aj tak sa vám z toho tisnú slzy do očí.
Ak raz s tancom skončím úplne, nikdy mi nebudú chýbať decibely, krásne kostýmy, medaily ani nič podobné, už len kroj, fujarka, husličky, cimbal, kolektív mojich kamarátov súkmeňovcov a ľudia spievajúci ľudovky.
A chcem poďkovať maminke, že mi všetky tieto roky financovala moju záľubu, že so mnou chodila po svete a že ma v tom podporovala. Ale najviac jej chcem poďakovať za to, že ma k tomu folklóru predsa len nejak "dokopala":)
Venujem všetkým kamarátom-súkmeňovcom, menovite Baldovi, Otíkovi, Miškovi, Jančimu a hlavne mojej malej zlatej Erike
