Jedného dňa sa nad parkom strhla silná búrka. Vôbec som ju nečakala a nemala som so sebou dáždnik. No, aj tak som už mokrá, ponáhľať sa nemusím, vravela som si. Pomaly som sa s Banym zberala na odchod, keď vtom na moje rameno padla čiasi ruka. Hrozne som sa zľakla a zvrieskla som. Tá, čo stála za mnou vybuchla do smiechu. Ani sa jej nedivým, musela som mať dosť komický výraz v tvári. Bola to Lola. Moja najlepšia kamarátka na svete.
„Ha ha ha, preboha čo tu robíš v takej búrke?" spýtala sa ma. „Aj tebe dobré ráno," odpovedala som jej s úškrnom, „a čo myslíš, čo asi tak robím?!" prstom som ukázala na Banyho, ktorý veselo prerýval zeminu a snažil sa svojimi drobnými labkami prekopať až ku krtkom. „Jasné, a nechcela si ísť náhodou domov ? Tuším trochu prší!" oznámila mi. „Vieš, čo už sa mi ani nechce, sadnime si a môžeme sa rozprávať." odvetila som. Obe sme sa zadívali mračná nad nami a vyprskli do smiechu. Zaklonili sme hlavy a nechali dážď aby nám stekal po tvári. Najbližšie hodiny sme sedeli na lavičke a smiali sa na okoloidúcich zmoknutých ľuďoch. Lola len na chvíľku kdesi odbehla, no o tri minúty sa vrátila. Nepýtala som sa kde bola. A na školu sme úplne zabudli. Bolo nám naozaj super.
No po chvíli som začala mať zvláštny pocit. Vedela som, že tu niečo nesedí, keď v tom mi to došlo. Bany. Kde je Bany??
Behala som po parku kričala na svojho psíka, ale on nikde. „ Neboj sa, určite mu len bola zima tak šiel čakať k východu." utešovala ma Lola . No ja som vedela, že to tak nie je. On sa sám nikam nejde.
Dobehla som domov a s plačom som mamine oznamovala, že Bany sa stratil. „Ale prosím ťa, nemám náladu na žarty a okrem toho, prečo nie si v škole?" rozčuľovala sa mama. „To ti vysvetlím neskôr, teraz naozaj nemám Banyho, niekto mi ho zobral !" plakala som. Opísala som jej podrobne celú situáciu a hneď ako som skončila, poslala ma zohnať čísla na okolité útulky. Všetky sme poobvolávali, ale nikde nič. A tak prišla na rad polícia. Mamina zavolala miestneho detektíva.
„Takže, opíš mi, čo sa vlastne stalo." začal detektív Hrom. A opäť som všetko opisovala. Keď som skončila, detektív sa na mňa prísne zahľadel. Stavila by som sa, že myslel na to, prečo som nebola v škole. No ostal ticho. A za to som mu bola vďačná. „Kto všetko bol v tom parku ?" vypytoval sa. „Uf, prešlo tade veľa ľudí, bola som tam ja, moja priateľka Lola, stará pani Muchová, predavačka Servítková, slepý a hluchý sused Brachoň, pár bezdomovcov á...... áno ešte aj Veľký Alf." vymenúvala som a pri tom som to všetko počítala na prstoch. Pán Hrom si to zapisoval. „Si si istá že to nebola tá, tá Lola ? A kto je to vlastne ten Veľký Alf?" detektív nadvihol jedno obočie a uprene sa na mňa zadíval. „Lolou som si úplne istá a...." nedokončila som vetu lebo mi mama skočila do reči. „No ja si až taká istá nie som, už dávno sa mi zdala čudná!" zakročila . „Mami! Je to moja kamarátka!" zamračila som sa na ňu. „No dobre, ja len že by som za ňu ruku do ohňa nedala." odpovedala mi. „Ehm, Veľký Alf, prosím!" prerušil nás detektív. „Je to jeden automechanik, často sa len tak bezcieľne potuluje po parku." odvetila som. V poriadku, preverím ich a dám Vám vedieť. Pán Hrom sa rozlúčil a zabuchol za sebou dvere.
Doma sa rozhostilo ticho, mama bola smutná a ja tiež. Až večer si spomenula, že som nebola v škole. Dala mi poriadnu prednášku o tom, ako a v poslednom čase správam a že by som sa nad sebou mala zamyslieť.
* * *
O pár dní nám zazvonil pán detektív Hrom.
„Takže, bol som s každým prítomným a zistil som toto: pani Muchová ma takmer prizabila paličkou, že sa opovažujem ju podozrievať z niečoho tak ohavného aj napriek tomu, že ona je milovníčkou zvierat, o čom som sa mohol presvedčiť pri nakuknutí do jej bytu," zaškeril sa pán Hrom, „takže ona je nevinná. Ďalej predavačka Servítková so svojím volkmenom a jedenástimi krúžkami v ušiach tiež nič nespáchala, chudák pán Brachoň, s ním sa dorozumieva ťažko, ale keďže nič nevidel a nepočul, nie je veľká pravdepodobnosť, že by bol schopný uniesť psa. Bezdomovci sa taktiež veľmi usilovali dostať výplatu za svedectvo na polícií, ale ako som sa dozvedel, sú radi že sa postarajú sami o seba, tak na čo by im bol pes no nie ? A Veľký Alf je presne prípad pre moje nervy. Arogantný, drzý macher zbohatlíckeho otca, ktorý je absolútne dokonalý a nedotknuteľný. Ten veľmi rád obdivuje dievčatá v parku a čistou náhodou si všimol niečo podozrivé." Pozorne sme s mamou počúvali. „ A tu sa dostávame k Lole. Keď som jej povedal kto som, ostala nervózna a potom to už išlo ľahko. Stačilo mi použiť pár trikov ako napríklad, že mám jedného známeho, ktorý sa vie postarať o to, aby sa už aj trinásťročné deti ako vy dve, dostali do väzenia, a celé mi to vyklopila. Vraj už dlho túžila po psíkovi ale jej rodičia to nechceli dovoliť. A keďže Samantinho psa nepoznali, mysleli si, že ho Lola našla v parku a má také dobre srdiečko, že sa rozhodla postarať sa oňho." zachichotal sa detektív Hrom. V tom okamihu sa rozleteli dvere a medzi nimi stál môj drahý psíček. Bany. Rozbehla som sa k nemu, vzala ho na ruky a objímala ho, div že nepraskol. „Veľmi, veľmi pekne Vám ďakujem pán detektív, ste úžasný!" vykrikovala som na pána Hroma. Ten sa len usmial a veľmi profesionálne mi odvetil : - Je to moja práca a som rád že ste spokojní- .
V ten večer sme sedeli na sedačke a všetci traja sme sa k sebe túlili. Pozerali sme v televízií náš obľúbený program, vyjedali sme pukance a sem tam som nenápadne hodila jeden aj Banymu. Mamina sa na mňa prísne pozrela ale hneď sa začal smiať a štekliť ma. A Bany ma chránil ako pravý kukláč. Začal štekať a vrčať a všetci sme sa váľali od smiechu.
A s Lolou som už nikdy nechcela mať nič spoločné. Už ju nemám rada.
