Chápem, práca nám zaberá 1/3 života, isté druhy rozkoše teda spôsobovať môže, no šťastie kvôli platu? (A to nehovorím, že sa šťastie kúpiť nedá. Jedno som si 14 rokov ago kupila za 3500 SkJ) Btw, podľa výskumu (trval 25 rokov!) iba keď sú ľudia šťastní dokážu vykazovať nadpriemerné výsledky v práci. Neverííííím. Ja ich vykazujem iba keď som stabilizivaná. Tým myslím taký ten neutrálny stav, že si nelíham do prázdnej postele, no cestou z potravín do auta si ani neposkakujemJ
Na šťastie som však donedávna mala úplne zlú sabamotiváciu. Hľadala som totiž šťastie za niečim konkrétnym, milovala som rozprávky „žili šťastne až do smrti...“ a bála som sa čohokoľvek, čo zo mňa žmýkalo slzy až tak, že som nechcela ukončiť veci, ktoré už dávno skončili. Prestala som s tým! Definitívne! Šťastie v sebe pestujem každý deň. Pomáhajú mi v tom malé drobnosti od ktorých som doslova závislá. Teraz neproklamujem, že som vysmiata od ucha k uchu už na furt a pred spaním vzývam bohyňu šťastia...Moja kamarátka to nedávno povedala takto: „kokso, zase máš tu iskru v očiach! už tak dva roky som ju u teba nevidela!“a mala pravdu. Občas keď ráno otvorím oči, skontrolujem si tep, aby som uverila tomu, čo cítim. Ja sa totiž teším! Vždy som obdivovala jedného človiečika – Viki. Sedela so mnou v jeden totálne sparný deň v pizzerii a rozprávala mi, ako jej ukradli auto. Jej manžel bol v tom čase ešte na polícii a ona sa tešila, že bude konečne maminou! Ja som taký ten človek, čo sa expresne rýchlo naladí na frekvencie ľudí okolo a tak som mala pri tom príbehu takmer slzy v očiach. Viki sa však usmiala a povedala mi: „kašlem na to, nech si to auto majú. možno by sa mi na ňom zajtra pokazili brzdy a mala by som ťažkú haváriu, ktorá by ublížia nielen mne. vlastne ma možno takto vesmír zachránil!“ A toto sú tí ľudia, ktorých milujem. Hodina s Viki je totiž pre mňa viac ako 3 mesiace meditačných kurzov na Srí Lanke.
Nie som vyznávačom ezoterických taľafatiek a svoju vieru milujem aj preto, že nie je ortodoxná, iba som začala žiť inak. Možno aj preto, že som sa vždy tak vehementne snažila urobiť niekoho šťastným, až som z toho bola sama nešťastná. A tak už nesľubujem nikomu, že si pôjdem pozrieť Excalibur, keď sa mi nechce. Občas v komunikácii so svojimi rodičmi už aj rada kapitulujem. Nesnívam o tom, čo nemôžem mať. Rada bývam aj sama a kľudne spím celý deň. Nedám si piercing do pupku kvôli niekomu, kto ani nevie, kedy mám meniny. Vetu „čo by na to povedali ľudia“ som úplne vyhodila zo slovníka. Keď nestihnem upratať byt, proste ho zamknem, kľúč mám stále pri sebe a domov chodím po tme. Chystám sa strielať z luku a hrať šach (aspoň chvíľu, dlho nevydržím!). Keď mi niečo nerobí dobre, už sa s tým nasilu nekonfrontujem (aby som prekonala všetky slabosti, pretože niektoré slabosti ku mne proste patria). Kúpila som si prenádherné podväzky Wolford a dám si ich, keď HO stretnem. Nemyslím na dane, kým nie je 31.3. A keď ma niekto bezhranične kritizuje, neodpovedám mlčaním. Ok, ešte som si povedala, že v rámci zachovania šťastia nebudem sedieť so zapnutým fénom vo vani a nepôjdem po daždi s kosou na lúkuJ Prosto...keď ma v ten deň urobí šťastnou to, že oklamem poštárku, že som dcéra Fidela Castra, skúsim to. Alebo si ozdobím v lete vianočný stromček a dám sa nafotiť nahá. A kvôli mužovi z Florencie, čo má pekný chrbát sa kľudne budem učiť taliansky. Prípadne začnem blogovať pod menom „kubikova“ (s kratkym a makkym), pretoze to meno ma pre mna zvlastny vyznam.
Za muža budem mať chlapa, ktorý ma bude milovať aj vtedy, keď si kus prsta postrúham do hlavného nedeľného chodu, prekukne môj plán balansovať na váhe tak dlho až kým budem mať presne toľko kíl, koľko sa mi hodí bez komentára, pochváli moje vlasy aj keď si ich zase neožehlím a poľutuje ma, keď mi po návšteve zubára hlava opuchne do veľkosti futbalovej lopty a som zahojená. Vezmem ho za ruku, odletíme do Paríža a v Brasserie de Lille mu dám veľkú pusu za to, že je. Vtedy už totiž budem vedieť, že analyzovať lásku sa neoplatí a prestanem čakať na to, keď sa bude hodiť mať dieťa, lebo všetky okolnosti mi prajú. Proste budem šťastná a pôjde to.
Pri téme šťastie ešte milujem dialóg, ktorý mi opäť raz cez víkend prišiel do cesty. Práve som vyšla z vane, mala som tak zvláštne zružovelé líca a k televízoru ma poháňala sila eufórie, keď som zistila, že všade pod vaňou je pena a voda a pena a voda...Začala som tú haváriu hasiť, no voda stále zatekala hlbšie pod čelo vane, ktoré som nedokázala odmontovať. V celom tom zúfalstve mi volala mamina a trápila ma s tým, koľko má dusiť mäso, ktoré pripravovala podľa môjho obľúbeného francúzskeho receptu (tú kuchyňu zbožňujem!) a nezabudla spomenúť, že moja domácnosť nedosahuje ani úroveň brazílskej favely, keď nemám ani papuče pre hostí. A tak som zakričala: „ježiši mami, prestaň, lebo sa asi obesím!“ A ona mi s úpne stoickým pokojom odpovedala: „no určite! ty sa budeš hompáľať a ja aby som ti to tam zariaďovala!“ Ach! Moje deti budu šťastní ľudia, pretože ich takýchto udalostí ušetrímJ Viem to!
Takže v chorobe som už úsmev na tvári mala, v chudobe sa to ako tak dalo, ešte ho vystrúham v nešťastí a budem lepší človek!
