Moje materstvo som zaradila do kategórie – blažený masochizmus. Vysvetľujem to jednoducho. Z času na čas prespí pohyblivých 12 kilogramov zmyslu môjho života u svojej babky. A vtedy to začne! Idem na kávu, do kina, poobzerám sa v obchode, dám si vaňu, čítam knihu, píšem blog, jem-jem-jem (pomaly), odpisujem na email (bez prestávok), periem – žehlím (bez toho, aby niekto sústredene žužlal šrób spájajúci nohy na žehliacej doske), sledujem program (naživo) a v prime time a len tak ležím. Kedysi by som súhrn týchto aktivit vymenovala za týždeň – teraz to mám zvládnuté za hodinu z dôvodu vlastnej lačnosti po nich. Nepopieram. Občas pri každej z nich tancujem. A keď stihnem „žiť“ všetko, čoho sa mi v bežné dni nedostáva dostatok, poskladám jej pyžamko, upracem hračky do bedničky a...začne mi chýbať. Peklo! Ja vyvolávam či už absolvovala repíkový kúpeľ. Miesto toho, aby som sa obrnila ako transportér a vyspala na ďalší deň...
Vraj sa dá činnosť srdca spomaliť zmenou dýchania. Vedci prišli na to, že tak dosiahnete aj pohodu mysle. Vedci ale pri výskumoch nemali deti. Moja Nela vyleje 5l tekutého pracieho prostriedku tak, že zasiahne 3 miestnosti za 2 minúty. Aj koberec v zavretej miestnosti! Ale to nie je koniec. Kým ja tu voňavú mazľavú hmotu utieram kuchynským papierom, ona tú rolku papiera rozmotá až po koniec, potrhá ju na márne kúsky, z pevného stredu si urobí ďalekohľad a smeje sa. Jej vytrvalostný tréning mojej výbušnosti sa však skončí až v minúte, keď hračkárskou metlou rozmaže mäsovú konzervu nášho labradora po skle balkónových dverí. Kým vyhadzujem zbytky papiera do koša! A smeje sa. Až vtedy pochopíte, že hranica medzi nekonečnou láskou a chuťou utiecť na iný kontinent má hrúbku asi 1mm. Aj menej:-).
Milujem bytový dizajn a môj byt je vlastne JA. Starám sa o neho. Upratujem. Zdokonaľujem. Kým som nekupovala bodyčká, dupačky a pančušky, nepresúvala som našetrené peniaze do investičných fondov, investovala som bez rizika – napríklad do nádherných váz. Vázy boli moje! Hrubé, vysoké, nádherné. Jednu majestátnu som mala. Pred pár dňami sa premenila na pár škrabancov a 3 vydlabnuté miesta uprostred obývačky. Na mojich päťhviezdičkových parketách. Plakala som. Ležala som v tme na posteli a plakala za svojim starým milým márnivým a povrchným svetom. Moje dieťa prišlo ku mne, bližšie sa mi prizeralo do očí, pohladkalo ma a usmialo sa. Chcela som ju pôvodne „zabiť“ a v tom som si uvedomila, že ju ešte viac chcem vybozkávať na krk. Lebo sa vždy šialene smeje a ja to milujem. Na druhý deň som zbrierala posledné črepy toho lietajúceho hrubého skla pod gaučom. Nela zatiaľ wc kefou vyleštila kachličky na toalete. Bola som späť – tam kde ide mama, keď prekoná fázu vytrženia. Lebo keď vás na ulici niekto atakuje, dáte mu facku, utečiete alebo si aspoň v duchu špičkovo zanadávate. Keď vás atakuje VAŠE dieťa – dennodenne – upletiete si vo chvíľach zúfalstva kvalitné polypropylénové povrázky, aby ste svoju zlosť udržali aspoň minútu na uzde a potom ho začnete milovať ešte viac.
Keď zúrim ako mama, stiahnem sa do svojej metagalaxie. Je tam vírivka a thajské masérky, ktoré školil sám veľký majster Khun Wirot, všetky teda majú certifikát, že vám nezlomia chrbticu. Deti tam majú vstup zakázaný! Aby som tam mohla cestovať, naučila som moju Nelu jeden cvik, volá sa LEBEDÍME. Jeho pointa je v tom, že len tak ležíme na podlahe. Ona vydrží asi 15 sekúnd, presne toľko som preč. A ešte aj za ten čas by som bola schopná písať jej pohľadnicu:-).
Odkedy som mamou, podržím dvere každému kočíku, zdvihnem každý dudel, ktorý z neho neplánovane vypadne a výťah vždy prepustím inej mame. Lebo mama si zaslúži vždy viac pomoci a obdivu, ako si myslíme, že jej stačí. Prisahám!
Mama, čo má Nelku
