Píšem ti preto, že iba ty tušíš, ako surovo som schopná pochovať rozum a vyliezť na vyhliadkovú vežu, vieš, prečo už nesnívam o mystických vlastnostiach topásu a zostalo mi len posledé prianie...
Možno, preto, že som niekde počula, že bez boja sa láska necení, možno tým, že som chcela prelomiť poveru, že ľudia narodení v roku potkana nemajú odvahu realizovať svoje túžby, možno tým, že som nekonečnou analýzou a večnými útekmi pred pocitom, že žijem v klietke večnej nezhody a niekoľkými tvojimi snahami o záchranu, ktoré som sa úspešne rozhodla sabotovať, dospela. Dospela duševne, ale aj dospela k pocitu, že bez teba nechcem žiť. Možno preto píšem teraz tento traktát, ktorý s optimizmom sebe vlastným tajne prezývam POSLEDNÝ.
Skúšala som si vsugerovať pocit, že aby som bola „v pohode“ prácu k životu nepotrebujem, plač mi nič nehovorí, že milujem zeleninové jedlá a minerálku, cvičím každý deň, nikdy si nezabudnem nakrémovať pred spaním pleť, v kabelke mám vždy sterilný poriadok, smrť vnímam bez útrap a milujem večný pocit samoty. Prosto, skúšala som pretočiť všetko, čo mi Pán Boh nadelil. Neúspešne. Keby som v tom ešte chvíľu pokračovala bez prestávky asi utečiem k najbližšiemu splavu a utopím sa. Tak som teda zo skrine vytiahla kostlivca a dala som si s ním valčík. Pravdu o tanečnej epoche? V jeho rytme sa točíme už pár dní.
Než som spoznala pocity posledných hodín, domnievala som sa, že šťastie pre mňa na tejto planéte ešte je a že jeho prídel som dodnes len mala pozastavený z úsporných dôvodov. Že ma aspoň jeden anjel miluje a stráži. A že so sebou nosí také to pravítko... Že keď dosiahneš nejakú hranicu na ňom, zlomí ho, vynadá ti do duševných masochistov a potom ťa s nehou postaví opäť na nohy. Nestalo sa tak. Sú teda dve možnosti. Buď miera smútku ešte stúpne, čo sa vymyká aj mojej fantázii alebo neexistuje.
Pravidelne snívam, čakám, dúfam, triezviem z vlastných sebaklamov a po vreckách hľadám ďalšie dôvody prečo mi chýba niekto, komu nechýbam ja, prípadne, naopak. Vraj je všetko zlé na niečo dobré. Tak občas z nudy analyzujem. Že na čo je dobrá „opica“ z kyslého vína, výmoly na cestách, infekcia močového mechúra a sval, ktorý človeku prináša iba samé trampoty a pritom sa bez hanby vyhlasuje za najdôležitejší. Viem však na čo bolo dobré vákum v ktorom som žila istý čas. Zistila som totiž, čo dokážem. Niekde som nahrabala aj posledné zvyšky sily začať odznova bez toho, aby som sa externe či interne hrabala v starých prehreškoch a problémoch. Aj mozog mi začal pomáhať, pretože občas zabudnem na všetko zlé a objavila som vyhľadávač vďaka ktorému odfiltrujem pekné spomienky, ktorými si radšej vedome zavírim svoj hardisk. A tak som sa rozhodla vykopať veľkú jamu, pochovať doň všetok hnev z nesplnených prianí a neopätovaných skutkov, ale aj prehnanú hrdosť. Jediné, čo máš ty je môj hlavný uzáver samoty. A potom ešte cítim, že ak poľaví aj posledné nadšenie z toho, že sme dvojica, príde koniec sveta. Môj vlastný.
A tak som sa postavila na perón, odprevadila vlak so všetkou zlobou, ktorú som v sebe mala a čakám. Na teba. Na nás. Prosím, ber najbližšie slová ako moju novú prísahu. Chcem sa pri tebe zobúdzať, pretože viem, že tá chvíľka mi dá chuť žiť, chcem ťa chytiť za ruku každý deň aspoň na okamih, aby som cítila, že sny sa niekedy plnia a myšlienky sa naozaj dajú zhmotniť, chcem sa s tebou smiať bez ohľadu na okolitý svet, pretože potom už spolu zvládneme všetko...Chcem prosto začínať stále odznova a žiť s tebou v tom slastnom pocite, že naša budúcnosť je spoločná a každá trpká príchuť života sa dá odstrániť malou kockou cukru, ktorú mi kúpiš rád. Pretože ja ťa neprestanem milovať nikdy.
