Tým všetkým si mi bol. Ešte aj teraz ma zlomenú nútiš držať bradu hore, lebo ťa stále hľadám v oblakoch....Keď som v sobotu odchádzala, prikývol si asi o milimeter menej presvedčivo, že ma budeš o týždeň čakať. Vedel si to? Bola to milosrdná lož či pravda?
Včera sa ma moja Nela opýtala, kedy sa vrátiš. Neverila slovu nikdy. Overila si to ešte trikrát. A potom vážne skonštatovala, že si modrý vtáčik, keď si v nebi s anjelmi a zmenila tému. Snažila som sa byť v ten moment, kedy sa mi srdce nezvratne lámalo na kúsky, ktoré sa vymykajú aj medzinárodnej sústave jednotiek dĺžky pragmatická ako ty. A teraz bojujem, aby som sa vypísala z bodavej bolesti, ktorá sa mi v tej minúte usadila v hlave a tŕpla v končekoch prstov. Máš silu, ktorú si chcel späť? Vidíš vrch čohosi s nápisom La Tour Eiffel? Kúpil ti niekto nové nohy, keď ja som iba celé tie roky sľubovala? Si so všetkými, ktorých si mal rád? Kde ťa budem počuť dýchať? Nad dúhou, pod skalou v dolinách, v korunách stromov alebo na dne mora? Majú tam trunok, nakysnú tam marhuľové koláče a môže sa spievať? Prečo si sa nerozlúčil? Čo znamená smrť? Tisíc otázok. Kedy mi odpovieš? Často si bol ticho, keď som nástojčila na riešení všetkého, čomu chýbal altruizmus...
Zase si buntošil skoro. O 6.00 ráno sa predsa nevŕzga na posteli! Toľkokrát sme ti to s babkou hovorili. Presne toľkokrát, koľkokrát som ti povedala ako ťa ľúbim a že tvoje čakanie na oddych musí byť nutne nadstavené o čas do mojej staroby. Vykašlal si sa na naše dohody? Odpískal si to v polčase mojej viery?
Pre tvoj úsmev s jazvou na perách by som teraz prešla na sveta kraj. Pre to rozvážne ticho vždy keď bolo ťažko by som obetovala mnoho. Pre pozdrav, spev a vtip od teba by som urobila viac ako vládzem. Pre tú hrdosť, aby ťa nikto nevidel chodiť s paličkou plačem ako malé dieťa. Hádky s babkou, keď si sa len usmieval, všetko prozreteľne púšťal druhým uchom von a bolo po všetkom budú chýbať večne...
Od včera som čudne uštrikované spojenie písmen, ktoré vytvára vetu "úprimnú sústrasť" počula asi 100x. Nepomohlo. Ani slzy, ktoré načisto zmáčali môj svet. Kričala som. Plakala. Bola som neprítomná, aby som aspoň na okamih bola opäť pri tebe a držala ťa za ruku. A nič.
Kto sa bude mojim dcéram vyhrážať, že keď nezjedia polievku, odvezie ich sanitka do Tatranskej Polianky? Kto bude dávať babke hádanky z vášho príbehu života? Kto popletie mená všetkých spevákov? Kto odráta dni do dôchodku? Kto počká poštárku v okne? Kto mi povie pravdivé príbehy o bosorke, čo sa zmenila na žabu v čižme alebo o ľuďoch, čo sa zobudili zo smrti až v chladničke? Kto bude ležať na tvojej posteli, keď prídem? Kto sa ma bude znova a znova pýtať na motor auta? Kto vypočuje moje príbehy z Vietnamu? Ako to, že sme mali vo vianočnom jablku hviezdu?
Keď som zistila, že čakám Adelku, bála som sa aký nevhodný čas si vybrala. No ona to vymerala presne. Narodila sa v deň tvojich posledných narodenín. Aký to bude teraz deň? Stihol si všetky moje najdôležitejšie okamihy - keď som sa narodila, moje promócie, moju svadbu s prvým mužom, ktorý má rovnakú silu ako ty a vždy ovláda počet gólov vo futbale, moje deti, nový byt...no v mojom scenári ťa stále čítam. Chýba mi zmizík. A bolí to až v bunkách kože. Chcela som ťa stále viac a viac. Kedy je dosť? A ako sa má človek pripraviť?
Čo sú to za sny na ktoré si si to zrazu trúfol? Zdajú sa mi dlhé. Aspoň na jeden deň túžim byť hviezdou. Našla by som ťa tam hore, prešla aj kilometre tak ako doteraz.... Aspoň zablikala. Cítila tvoju silu, odvahu, lásku. Aspoň hodiny dýchala bez bolesti. Niekde vysoko nad všetkým. Počkaj, kým príde rad na mňa, Adelka ti tu postráži miesto a ja ťa priveziem späť, pretože bez teba príbeh stráca všetky diakritické znamienka.
Ďakujem Ti za to, aký bol do včerajšieho rána môj život.
Venujem mužovi, ktorý mal vždy silu uniesť celú váhu môjho smútku i radosti. 33 rokov. Teraz sa mi tak životne priťažilo....zatiaľ nevládzem.
Venujem aj najsilnejšej žene na svete, ktorá miesto toho aby oplakávala posledných 70 rokov s tebou, utierala slzy mne a prisahala, že bude žiť. So mnou. Aj keď neznesiteľne hlasno plačem...
Ľúbim Ťa. Nikdy nebudem používať minulý čas.
