„Nech jej vrchol siaha až po oblohu“. Táto veta mala za následok koniec sveta, kde si všetci rozumeli, koniec babylonskej veže. Hovorí sa, že kto lieta vysoko nízko padá... Ale nieje to práve jedna z najcharakteristickejších čŕt človeka – snaha o to byť niečim viac? Je to skutočne našou úlohou byť pánmi tohto sveta? Alebo sa len všemožne o to neustále márne pokúšame? Veru márne, akokoľvek je to pre človeka bolestné. Sme „len“ jeden článok celej skladačky zvanej Svet v tom najširšom slova zmysle. Svet sa neobmedzuje iba na existenciu človeka, na našu planétu, Svet je všetko čo tu vždy bolo a bude.
Téma človeka a prírody je nevyčerpateľná. Hrdíme sa úspechmi v oblasti výskumu vesmíru, genetiky, ale toľko škody dokáže napáchať človek svojimi pre ľudstvo tak „nevyhnutnými vynálezmi“? Potom sa s údivom pýta, ako je možné, že naše zlaté slniečko už nieje také mierumilovné a dokonca môže zabíjať. Ale len tak mu to neprejde, my mu nejako prejdeme cez rozum. A tak sa natrieme UV filtrom 25, plastovú krabičku hodíme niekde k rieke, prípadne do koša – čo nakoniec aj tak skončí niekde v rieke. Sadneme do supermoderného auta, ešte sa uistíme, že výfukové plyny z jedného(v tomto prípade nášho) auta predsa nemôžu narobiť škodu, respektíve, veď auto má dnes každý. Keď je všetko v poriadku, pretože od seba začať nemá žiaden význam, vyrážame na cestu domov. Sladký domov...
Problém človeka a jeho odcudzenia sa prírode nemá výsostne ekologický charakter. Čím viac sa cítime nadradený voči živým bytostiam a prírode samotnej, tým viac sa vzďaľujeme nášmu prirodzenému prostrediu. Znova musím zopakovať vetu : „Nech jej vrchol siaha až po oblohu“. Presne takto sa správame nie k bohu, ale k prírode a živým tvorom. Chováme v akváriách 30x40x40 cm korytnačky, ktoré neustále narážajú na sklo niektorej zo strán jej životného priestoru, ktorý sme uznali za postačujúci. S úsmevom pozeráme ako si korytnačka spokojne, dlho, v tepne a v bezpečí žije. Alebo skôr prežíva? A pred čím sme ju to zachránili? Vo svojom prirodzenom prostredí by možno nežila tak dlho, nedostala by žrádlo priamo do papule. Čo myslíte, akú odpoveď by nám dala, ak by sme sa jej spýtali, kde chce žiť? Dobre poznáme odpoveď, no nepočujeme ju, a nahradíme ju pocitom, že naše vznešené Ja zachraňuje úbohé živočíchy, ktoré treba urýchlene všetky pozbierať z prírody a dať do „náhradných rodín“, kde sa budú o nich vzorne starať. Ale nebude trvať dlho a skutočne ich budeme musieť zachraňovať z ich životného prostredia, pretože bude tak znečistené, že tam neprežijú. Ach, my budeme potom hrdinovia, koľko živočíchov zachránime, umiestnime ich do zoologických záhrad a cirkusov. Aspoň naše deti uvidia, čo tu bolo pred tým, ako tu stály naše architektonické skvosty.
Ale zabudli sme nato, že aj príroda sa vie brániť. Dnes to môžeme krásne vidieť na víruse vtáčej chrípky. A vo svete je panika – poďme páliť kurence za živa, strieľať divé husi, holuby...
Prečo je panika? Lebo nám búrajú našu babylonskú vežu!? Ktosi si dovolil zniesť nás s piedestálu? Nemáme náš život pod kontrolu a to je presne kameň úrazu. Všetko chceme mať pod svojou mocou. Ale bohužiaľ, svet tu nieje pre nás, sme len jeho súčasťou. Možno trpia a budú trpieť „nevinný“, ale sme v tom spolu. Tak, ako pri Babylonskej veži, nebol nikto ušetrený... Boli potrestaný všetci.
Na jednej strane sa snažíme eliminovať vplyv prírody na nás, aby nám nemohla ublížiť, pretože svojmu najprirodzenejšiemu prostrediu sme vyhlásili vojnu. Na strane druhej si domov nosíme kúsky prírody, ktoré sme „povýšili“ na estetické doplnky našej útulnej obývačky. Rybičky v akváriu sú určite poctené možnosťou skrášliť nám ten tmavý kút v izbe. Považujem to za absulútny vrchol zvrátenosti „moderného“ človeka. Nepochopili sme, že všetko je krásne ak je to na svojom mieste, ak je tam, kam patrí. A kam patríme my?
