Ten deň vrcholili horúčavy, mali sme pred sebou 40 stupňové peklo. Ale veď náš autobus je klimatizovaný, a „chvála bohu“ boli sme častejšie v ňom. Nástup na autobus bol neďaleko „nášho bydliska“. Samozrejme boli sme na mieste presne, zabudli sme však brať v úvahu pohodičku, s ktorou Gréci pristupujú k životu. Tak cca o 45 minút po nás prišli dve autá, ktoré nás odviezli do hlavného mesta. To, aby po nás zbytočne autobus nechodil.... Tam sme si teda počkali na tátoša a po 45 minútach sme sa aj dočkali. Posadali sme si, počkali na české turistky, ktoré si niekam odbehli a začal sa krik. Podsadli sme ich. Sprievodkyňa urobila poriadok a mohli sme ísť.
Prvá zastávka bola v paláci cisárovnej Sissi. Tá v nás mala prebudiť pocit, že výlet sa konečne začal, bude stáť zato a ako to býva, to najlepšie príde až nakoniec. Palác bol krásny, a vo mne aj započal „hlad“ po ďalších krásach Korfu. S odstupom času môžem povedať, že to bol začiatok rýchleho konca fakultatívneho výletu v pravom slova zmysle. Hneď po tejto prvej zastávke sa z toho stal výlet typu „nakúp a vypadni“. To som vtedy našťastie nevedela, pokazilo by mi to radosť z celkom zaujímavej prehliadky trocha histórie.
A teraz nás čakala zastávka v továrni na výrobu ich domáceho alkoholu. Samozrejme sprievodkyňa nám poskytla jeden parádny výklad o výrobe, o plodoch, z ktorého sa vyrába pálenka, pridala nejaké perličky, ale po každej druhej vete nezabudla spomenúť, že si to tam určite musíme kúpiť, lebo ak nie tu a teraz, tak to bude náš životný omyl. Tak sme sa teda začali tešiť, dokonca tam bola ochutnávka zadarmo. Prišli sme tam, už nás očakávali. Boli sme tam jediná skupina, asi to majú rozplánované tak, aby tam nebolo naraz priveľa ľudí a každý sa pokojne dostal k „válovu“. Najprv nám v malej miestnosti pustili krátky film o výrobe lahodného moku, dokonca v češtine. Pravdu povediac, vôbec mi nepomohla skutočnosť, že som nemala jazykovú bariéru, pretože to bolo podané natoľko stručne, že netuším, ako sa od plodu dostali k produktu. A zrazu prekvapenie. Priam zázrak. Otvorili sa posuvné dvere, a za nimi „svätyňa“. Obrovská miestnosť plná alkoholu a iných dobrôt, ktoré musia byť naše v čo najkratšom čase a najväčšom množstve. Kedy nás bolo viac ako 50, tak určite by boli aj nejaké straty na životoch v dôsledku udupania. Dvere malé, záujem obrovský. Všetci hneď po ochutnávke „zadarmo“ strkali do košíkov všetko čo videli. Lebo ak nie tu, tak kde inde sa to dá kúpiť? Možno v každom obchode...? Naša sprievodkyňa ochotne pomáhala predavačke pri pokladni. Žeby sa už niekedy stretli??? Po tejto skúsenosti, som si dávala veľký pozor na sladké reči našej milej sprievodkyne.
Ďalšou našu zastávkou bola vychytené pláže na opačnom konci Korfu. Tam sme mali zastávku asi na dve hodinky. A mali sme na výber: buď máme celých 20 minút na kúpanie na pláži, ktorá nemala ani 100 metrov a bolo na nej aspoň 500 ľudí alebo ísť sa previesť na loďke k jaskyniam iba za 6 eur. Samozrejme, jej plán boj jasný, no našli sme sa dvaja čo jej lákavej ponuke odolali. Potom bol v pláne obed v reštaurácii na pláži. Nebudem tento obed veľmi rozvádzať, ťažko sa mi nesie skutočnosť koľko peňazí som dala za taký obed. Asi som platila za krásny výhľad, ale toľko??? Pritom zvonku predávali hamburger za 1,5 eur. To nám samozrejme teta sprievodkyňa neprezradila. More bolo krásne.
Išli sme si pozrieť kláštor. Dorazili sme tam, nevyzeralo to zle, ale už som čakala niekde zradu. Vošli sme do kláštora, bol pekný ale pripomínal mi takú lepšiu záhradu. No ale budiž, žijú tam len 4 mnísi. Ale. Títo mnísi robia bezvadný olivový olej, ktorý tiež inde nenájdete... Tam som teda peniaze ušetrila, už mi ale riadne pripekalo na hlavu a mala som toho naozaj dosť.
Ďalej sme išli do vysoko položenej dedinky, kde bolo tieto krásne zálivy vidieť. Bolo to skutočne nádherné. Ale to nebolo všetko. Ešte tam bola perfektná reštaurácia, kde podľa slov sprievodkyňa robia také výborné koláče a frapé, že určite nemáme prečo váhať a občerstviť sa po dlhej ceste. Tam už vo mne vrelo. Okrem frapé a koly tam nemali nič, čo by uhasilo aspoň môj smäd. Až vonku som si kúpila vodu... Nastúpili sme do autobusu. Už som čosi tušila skôr, ale nezdalo sa mi to pravdepodobné. Ale bola to pravda. Klimatizácia pomaly končila svoj deň asi 4 hodiny pred konečnou. Pobrala sa. Veď kto by pracoval v 40 stupňovej horúčave. Tak sme teda sedeli v autobuse kde bola teplota vzduchu ako teplota tela...To možno preto, že som to tam sto krát prekliala...
Ale čakala nás posledná zastávka. Konečne. Ale táto zastávka to bol už skutočne silný prúd vody do aj tak dávno pretečeného pohára mojej trpezlivosti. Zastavili sme totiž v dedine. Vysadili nás pri stánku s korením a inými bludmi. Samozrejme celú cestu nás pripravovala sprievodkyňa nato, že korenie potrebuje každá správna gazdinka. Vystúpili sme a gazdinky už „mastili“ do obchodu. Sprievodkyňa sa postavila ku koreniu a pchala gazdinám sáčky s úplne výnimočným korením do rúk. „To máte na zemiaky...Nech sa páči na kurča...“. To už mi bolo naozaj zle z toho všetkého. Takže to bola posledná zastávka v krásnej malebnej tradičnej Gréckej dedinke... Potom ma ešte čakala neuveriteľná cesta „domov“ pretože mi trebalo na záchod a pán šofér bol už natoľko unavený z výletu, že nebol ochotný zastaviť. Až keď niekto vystupoval doslova som ušla vonku a uľavila si. Potom som už mohla pokojne dve hodiny sledovať panoramatickú cestu ostrovom. To malo umocniť náš dobrý pocit z výletu? Ale videla som také vily pre prominentov, že sa mi skutočne zakrútila hlava...Alebo to bolo z tej horúčavy a dehydratácie, lebo som sa bála napiť vody, aby som si náhodou znova nedovolila potrebovať na záchod.
Suma sumárum: Kto neminul aspoň 100 eur ako by tam ani nebol!!! A musím ešte dodať, že všetko „zboží“ sa dalo kúpiť aj v letovisku za porovnateľnú ak nie totožnú cenu. S tým rozdielom, že by som bola „ťažšie“ o 35 eur za výlet. Ponaučenie: ak máte pocit, že na ostrove, ktorý má 400 km obvod nebude veľa pamätihodností, počúvajte tento vnútorný hlas, dobre Vám radí.
