Pustím si hudbu tak nahlas aby som nepočula vlastné myšlienky. To je všetko čo teraz dokážem urobiť. Je to málo? Možno až priveľa... Umlčať moje myšlienky znamená umlčať mňa. Ale čo robiť, keď sa už nevládzem počúvať, nevládzem byť sama so sebou a mojimi myšlienkami. Pustím hudbu a nechám svet krútiť sa chvíľu bezo mňa...
Čo spraviť so srdcom? Umlčať ho nemôžem, ani nechcem. Ale ako mu pomôcť keď ho celé telo bolí? Niekedy mu pomôžu myšlienky, ale čo teraz keď myšlienky bolia ešte viac? Trpezlivosť ruže prináša...
Tomu sa jednoducho vraví bezmocnosť. Keď sa len pozerám na seba a chcela by som utiecť. Ukrutná bolesť nedovolí pohnúť sa a kruté myšlienky víria hlavou. Jeden veľký „zábavný park“ s množstvom kolotočov, z ktorých si musím nejaký vybrať a nasadnúť. Sú rôznofarebné, iné mechanizmy, ale majú niečo spoločné. Keď sa roztočia je mi z nich zle a keď vystúpim, musím nastúpiť na nový. Mám to ale všetko grátis. Len dúfam, že to už nepotrvá dlho, pretože sú také rýchle a odporné, že z nich nevidím na ten krásny svet, čo mám tak rada...
Čo mám teraz robiť? Sadla som si za počítač a píšem. Počúvam hudbu, skúsim nejakú veselú? Alebo s duchaplným textom, ktorý ma privedie k pocitu, že som sťa lev a všetko zvládnem? Hmm, načo sa klamať... . Alebo si pustím niečo smutné, aby som sa utešila, že niesom sama čo sa trápi? Tiež zbytočné, lebo bez ohľadu nato, či sa trápi polovica sveta alebo len ja, všetko si to musím odžiť sama. Dám si nejaký neutrál, len aby som ich nepočula....myšlienky. Srdce bude bolieť vždy, nevadí telo si vraj na bolesť zvykne a potom ju už nevníma. Počkám si.
Je to zvláštne na tom svete. Keď je človek sám sebe najkrutejší spoločník. Nedá sa ho zbaviť. Samozrejme jednu možnosť vždy máme zbaviť sa samých seba. Ale to už dávno nepovažujem za riešenie. Lebo viem, že všetko má svoj koniec, aj trápenie. Možno to nepôjde tak ľahko, možno to potrvá pár dní, týždňov, ale ja viem, že odídem z toho „lunaparku“. Chvíľu sa mi bude točiť hlava a čo potom? Potom možno budem taká ľahká, že budem vedieť lietať...
