Človek žije pretože verí. Nejde však o iba vieru náboženskú, ale ide o vieru v zmysel. Viera, že náš život, konanie, trápenie a radosť má zmysel, je to čo nás motivuje žiť, a niekedy dokonca nielen prežívať. Poďme teda na príklad. Karmický zákon ma snáď núti len prežívať, pretože zniesť sa zo sveta mi vôbec nepomôže, skôr naopak. Takže, preto, že viem, že predčasný únik ma bude stáť v konečnom dôsledku viac, ako zotrvanie v mojej momentálnej podobe, pobudnem tu ešte nejaký ten čas(„To čo máš urobiť teraz, neodložíš na neskôr!!“:)). Otázku prežitia mám teda vyriešenú, teraz príde druhý level - úloha nájsť zmysel prečo žiť!! A potom môžem riešiť otázku ako žiť...
Mnohým z nás bohate postačí len prežívať, k samotnému životu sa dopracujeme až keď je už takpovediac neskoro...Nájsť zmysel prečo prežiť, túto úlohu už ľudstvo zvládlo – náboženstvo, Boh, tresty, strach zomrieť, nespôsobiť blízkym utrpenie...A prečo žiť?? Ak sa teda rozhliadnem, skúsim pozorne, vidím mnoho odpovedí. Spravidla však človek vidí zmysel života v šťastnom prežívaní čo najväčšieho množstvo časových jednotiek, resp. čo najväčšieho pocitu šťastia v danej chvíli. Ako a čo spôsobuje tento pocit, to je už prudko individuálne. Pre niekoho sú to peniaze, telesné, duševné a iné rozkoše, niekomu prináša šťastie asketizmus(vraj :)), no je toho dosť. Všetko sa to odvíja od stanovenia si, aký zmysel má môj život, následne dôjde k vytvoreniu si „plánu“ ako ho napĺňať, stanovenie si pravidiel a na základe toho „určenie“ čo mi spôsobuje pocit šťastia. Samozrejme tento proces je nášmu „zraku“ neprístupný, odohráva sa vtedy a tam, kam sa mi „nedívame“...v podvedomí.
Neexistuje človek, ktorý by neveril- nemal zmysel života. A mnohí z nás dúfajú, že tu naozaj niesme len pre zachovanie druhu...obávajú sa zmyslu: poroď cca dva kusy, zostarni, ochabni a zomri. Tak teda skôr ako sa aspoň pozastavíme nad touto možnosťou „striehneme v hmle bytia a skočíme na prvý okoloidúci zmysel“, ktorý nás zbaví tejto „nechutnej“ možnosti, prečo sme tu. A príroda sa možno len potichu pochechtáva...
Človeku stačí len ilúzia zmyslu života, nepotrebuje taký prepych, ako racionálny zdôvodnený, resp. skutočne prežitý zmysel. Heslo: „Povedzte aký je zmysel môjho života, dajte pravidlá, prípadne obrazovú prílohu(nieje nutná) a ja vám rád uverím.“
A môj zmysel života? Ani som netušila, že bude taký problém odpovedať na túto otázku. Zatiaľ viem prečo žijem, teda v zmysle jestvovania, a niekedy sa obávam, že nateraz mi to bude musieť stačiť. Človek by mal vedieť odhadnúť svoje vlastné sily, aby sa nezmordoval, keď sa pokúša o výkony, ktoré s prehľadom zvládli jeho kolegovia na tomto svete. Všetci musíme hrať s tým čo máme, počítať s vlastným vybavením (podotýkam reálnym, fiktívne vybavenie máme všetci ako majstri sveta :)) a nedupať nožičkami, prečo ja niesom, nemám, nemôžem... Nožičky potom bolia, telíčko vysilené, boľavá hlavička a je z toho len ďalší handicap... Neznamená to v žiadnom prípade rezignáciu, skôr naopak. Za rezignáciu môže okolie považovať aj zúfalé pokusy vedúce k fiasku, pretože neprinesú žiaden efekt ani výsledky. Treba reálne zhodnotiť vlastné schopnosti a možnosti a hor sa do „práce“. Aj keď človek má tendenciu radšej sa podceňovať, aby mohol byť potom milo prekvapený on, aj okolie, že čo sa mu podarilo zvládnuť...a ani to nečakal :) Väčšia sranda je naložiť na seba trochu viac, a snažiť sa uspieť. Výsledok nebude taký markantný, potlesk možno nebude taký silný, ovácie rýchlo utíchnu, ale naša laťka sa môže posunúť o nejaký ten centimetrík vyššie. Tak a už viem...zmysel môjho života je rásť v rámci svojich možností a nemrhať energiu nekonečným premýšľaním, prečo práve ja alebo prečo práve ja nie...Vyťažiť zo života čo sa dá, nenechať ho zlomiť človeka a na záver sa s ním dôstojne rozlúčiť...
