Jedna z najhorších vecí - SMRŤ

Mame zazvonil mobil, a ona ho ako vždy nepočula tak som na ňu zakričala... Keď mama zdvihla, volal bratov otec.... Po chvíli telefonovania zrazu padla na zem a začala nahlas kričať a plakať. V duchu som si hovorila: "Snáď nie je Juro mnŕtvy. Dúfam že je v poriadku." Potom zložila telefón a ja som sa jej pýtala co sa stalo, ale nevedela zo seba vydať ani slovka. Až po chvíli povedala najhoršiu vetu, ktorú som v živote počula: " Noémi, Jurko zomrel." Odišla som do izby,a mama plakala ďalej... Po chvíli som sa vrátila a povedala som mame že to nie je možné,že Juro je teraz na internáte s babami... Ale bohužial bola to pravda. Mama musela ísť do Nitry a tak prišla babka. Spočiatku som plakala, ale potom som pochopila, že v tejto rodine musím by ja ta silná, tá, ktorá sa nezloží. Do ruky som si vzala Bibliu a začala som ju od začiatku čitať. Ale nedokázala som sa sústrediť... Myslela som len na Jura... Na tie prekrásne chvíle, ktoré sme spolu prežili, na plány, na všetko čo pre mňa spravil... Myslela som na to ako sme sa dohodli že ma v zime naučí snowboardovať, aké krásne leto sme spolu zažili, a na všetko čo pre mňa spravil.


Stále ho milujem tak ako predtým... Obviňujem sa, lebo naposledy keď sme sa lúčili, som mu chcela dať pusu na čelo a povedať mu, že ho ľúbim, ale nespravila som to... Je mi ľúto aj toho ze som ho brala takpovediac ako samozrejmosť... Až teraz som si uvedomila co pre mňa znamenal... Čo pre mňa znamenalo posledných 5 rokov, keď sme boli úplne naj kamoši...

... Toto je moja spomienka na to najlepšie co ma v živote stretlo ...

Nikdy si slová: milujem Ťa, mám Ťa rád/a, neodkladajte na neskôr... Potom môže byť už prineskoro ...

Na pamiatku Juraja Ondrejičku- blogera, fotografa, človeka milujúceho zvieratá, no hlavne super chalana... Nikdy na Teba nezabudnem.... Spravil si pre mňa veľa bez toho aby si to vedel... Milujem Ťa...