Arigato gozaimasu
Spôsob, akým Japonci prejavujú svoju úslužnosť je očarujúca. Ich dlane vás s ľahkosťou vedú na miesto, kde máte stáť. Arigato gozaimasu, alebo ďakujem veľmi pekne, vás bude sprevádzať už od tohto miesta na letisku nespočetne veľa krát. Japonci ďakujú a klaňajú sa veľa. Za to, že ste jedli v ich reštaurácii, že vám mohli ukázať kde je miesto čo hľadáte, alebo aj za to, že ste si u nich v obchode nič nekúpili, ale pozreli si luxusný tovar, na ktorý by vám nestačilo vylúpiť trafiku oproti vášmu domu. Je to zorganizovaný národ. Ich dlane otočené k nebu vás opäť uvedú na autobusové nástupište, kde je presne dané ako máte stáť. Vaše kufre organizujú pracovníci autobusovej spoločnosti v rovnošatách a môžete si byť istí, že sa nepomýlia a vaše kufre si otvoríte vo vašej hotelovej izbe. Najprv sa ale naraz rituálne poklonia prichádzajúcemu autobusu. Keď si tie veci v hoteli povykladáte a niečo tam po odchode zabudnete, a už aj oželiete, pošlú vám odpoveď na váš mail vo forme takéhoto zoznamu:
1. krabica – tekuté mydlo 9ks, gél 2 ks, sprej na topánky 2ks, kefa na topánky 1ks v čiernej krabici
2. karimatka 1ks, ružová
3. dámske topánky, biele 1ks, čierne 1ks
4. kefa na vlasy 2ks – čierna 1ks, čierno – fialová 1ks
5. sponky do vlasov 1ks
6. sada šampónov 14ks
7. telový papier 4ks
8. Lak na vlasy 1ks
9. PVC krabica na vreckovky 2ks
10. sieťová taška 1ks
11. dámsky top čierny 2ks
12. román 1 ks
13. čelenka 1ks
14. ochranná fólia na mobil 1ks
15 plastové sáčky 2ks (vo vnútri návod)
17. súčiastky 1ks (červený kruh)
Tieto veci sú u nás momentálne v úschove.
Čakáme na Vás na Váš e-mail.
Sú to profíci.
Jazdí aj chodí sa vľavo
V Japonsku sa jazdí aj chodí vľavo. Chodcovi sa nekríži cesta. Niekedy takto vznikajú vtipné situácie kedy máte pocit, že vám buď visí odniekiaľ rezanec, alebo nevoniate, a preto vás ľudia obchádzajú oblúkom. V Tokiu sú 3 spoločnosti prevádzkujúce metro. Jedno z nich, ktoré jazdí aj na povrchu vás na nástupišti víta vysielaním štebotu vtákov, ktorý si už Japonci nevšímajú. Aj keď by to malo byť tak všade na svete, tu naozaj ľudia najprv vystupujú z metra von a až potom nastupujú, vraj podľa toho sa poznajú cudzinci.
Jedlo, jedlo, jedlo
Vďaka nášmu hostiteľovi sme si užili gurmánsky výlet po nielen michelinských tokijských reštauráciach. Jedlo bolo naozaj výnimočné. Od suši cez ramen, ojakodon, bio burger po šabú-šabú. Jednoducho vynikajúce. Pri šabú-šabú, čo je vlastne hrniec s vodou uprostred stola, do ktorého si namáčate tenké plátky hovädzieho a zeleniny, nás obsluhovala pani v tradičnom japonskom oblečení a robila to veľmi profesionálne a s noblesou dámy v rokoch, ktorá má svoju prácu rada a hostí vás. Trošku to pripomínalo obed u starej mamy, ktorá si nesadne, len aby bola svojim potomkom naporúdzi.
Šťastná mačka a emócie
Japonsko je rodnou krajinou deťom dobre známej mačky bez papuľky. Odvšadiaľ na vás máva táto šťastná mačka. Neprite sa s ňou a radšej si jednu kúpte. Má prinášať šťastie a bohatstvo jej majiteľovi. Ako vtipne poznamenal môj syn, najmä však jej predajcom.
Na uliciach som stretávala rôzne tváre ľudí z môjho okolia, len v japonskej verzii. Tu sused, tu kolegyňa. Iba v jedinom bol rozdiel. Tie tváre boli statické, akokeby bez emócie. Ľudia v službách sa nerátajú, tí majú úsmev a klaňanie sa v popise práce. Za túto ich masku sa nedá prejsť a ani vlastne nie je prečo. Je to príjemné tak ako to je.
Bežne tu stretnete gejše sprevádzajúce mužov a tradícia spoločníčok je tu, zdá sa, silná. Ak na vás príde smäd a vojdete z „tretkárskej“ Takešita ulice do denného baru kde čašníčky nastajlované ako bábiky obsluhujú a spoločenskými hrami zabávajú mužov, budete prekvapení, ak sa s vami odmietnu odfotiť.
Malí ľudia
Deti som stretla v metre, v bazéne aj pri raňajkách. Jedli, plakali, tešili sa tak ako tie naše, akurát pokojnejšie. Pri pohľade na nás boli prekvapené. Nás, blondiakov tam nie je veľa. Už som bola ochotná si myslieť, že tieto deti neplačú, keď v posledný, baliaci deň zo susednej izby hotela bolo počuť pretrvávajúci detský plač, taký ten, že “poďme von, lebo tu od revu zaspím”. Tak sa aj stalo. Vonku bolo teplo a vlhko. Chcela som sa pozrieť aj do najlepšej škôlky na svete (The Roof House) ako to robia s deťmi tam, ale škôlkari prázdninovali a na náš telefonát sme dostali zdvorilú odpoveď, že máme využiť deň otvorených dverí, nakoľko pre vysoký záujem zo strany verejnosti nie sú schopní uspokojiť jednotlivé návštevy. Chápem a vzdávam hold.
Japonsko ma očarilo a zahryzlo sa mi do srdca. Hoci sme nestihli hodiť mincu do Pacifiku, rada sa sem vrátim keď bude kvitnúť sakura. Nuž, ale dnes je ten deň, kedy vykladám z kabelky mapu tokijského metra, komerčné fotky z reštaurácii aj vyhliadkovej veže a antibakteriálny sprej dávam na poličku do kúpeľne v mojej škôlke. A ďakujem, Rafael.
