Hľadeli a skúmali. Volali poď bližšie, príď, ostaň, nechoď preč, daj si čaj, porozprávame sa, pôjdeme na medokýš, alebo sa prejdeme iným smerom? Hľadali cestu, ktorá by bola tým správnym zblížením. Našli ten správny spôsob? Neviem, ale to čo v tom čase chceli, tak dosiahli. Našli pár zelených očí, ktorý sa bojazlivo len úskočmo pozeral na ne. Ba nevedeli tieto oči zelené pozrieť do hĺbok očí hnedých. Časom to postupne prichádzalo.
Len malá chvíľka prešla...
...naučili sa mať rady ich hĺbku, porozumenie, šibalstvo, radosť, vášeň, detskú spontánnosť a hravosť, iskru radosti zo života, pohodu, ktorú si vychutnávali ako to nikto iný nevie, túžbu po poznaní, tú radosť z prezrádzania snov priam nesplniteľných (aj keď jeden nikdy nevie) i tých splniteľných, odhodlanosť vo veciach možných i nemožných, úžasný nadhľad nad vecou, spýtavú otázku, ktorá sa v nich často nachádza(la):"čo skúšaš?", očakávanie...očakávanie, ktoré asi nebolo naplnené.
Len malá chvíľka prešla...
...keď sa hnedé oči začali odvracať od pohľadu očí, bojazlivo osmelených, zelených.
Tie oči zalial dážď. Pršalo dlho, prší stále, prichádzali búrky, cez ktoré sa chvíľkami predralo slniečko so žiarou hnedého očka. No, búrky, ktoré sa po týchto krásnych chvíľkach vracali boli často silnejšie a bolestnejšie.
Len malá chvíľka prešla...
...napriek tomu stále mrholí. Zelené oči skrz tieto kvapky nevedia sa s radosťou pozerať na svet, po ktorom chodia. Hmla a neutíchajúce mrholenie sprevádzajú zelené oči kamkoľvek sa pozrú...
Neprejde chvíľka aby pohľad nebolel.
