Kráčam dolinou, v ktorej poznám už nejeden kameň.
Predsa je iná, biela. Ani chodník nie je ako obyčajne, no pokiaľ bude bielo budeme chodievať takto. Kráčam opatrne, je tvrdo a šmýka sa. Idem ozaj pomaly, počúvam ticho. Už len posledný človiečik schádza dole.
Úžasné ticho.
Ozýva sa len hrkot mojich paličiek, ktoré sú mi pre túto chvíľu oporou. Hm, nejaký nový zvuk. Vedľa mňa pod skalou sa ozýva voda. Hučí, má poriadnu silu! Pokračujem ďalej, veď nemám pred sebou celý deň.
Pod nohami sa mi zjavuje niečo nové...začínam si stúpať na tieň. Predo mnou sa týčia vrcholce hôr. Ešte mám kúsok cesty pred sebou. Radšej sa prezujem, aby ma niečo ostrejšie podržalo. A tak kráčame spolu ja a moje mačky. Teším sa, lebo dnes sa asi nezotmie.
Obrovský mesiac odráža svoju žiaru v žľaboch, úbočiach, omrznutých skalkách, plesách, ktoré zakrýva zľadovatený sneh, jednoducho v celej doline odetej do ľadovej krásy. Ani sa mi nechce ísť ďalej, najradšej by som ostala a...počúvala to nádherné ticho. Aby som si predĺžila cestu, vyťahujem čajík. V mysli spomínam na ľudí, ktorí by radi boli tu so mnou, práve na tomto mieste. V žiari mesiaca by si tak isto otvorili termosku s čajom a pomaly uchlipkávali. Pozorovali snehové kryštáliky trblietajúce sa v mesačnom šate. Cítiš to? Úžasné!
Posúvam sa o pár metrov vyššie, stojím a znova a znova skúmam celú dolinu akoby som tu bola po prvýkrát. Žijem pre tento okamžik a neviem si predstaviť pre túto chvíľu nič krajšie, lepšie...
Po nemalej chvíli sa mi na obzore zjaví svetielko, ktoré sa mihá za oknami chaty. Hm, ešte chvíľku a som tam. Už je počuť aj prvé, no ešte slabučké hlasy. Spomaľujem ešte viac, ešte nie, nechcem byť v cieli. Zastávam, stojím, počúvam? Počuješ aj ty?
Ticho spieva...
