Ráno. Preberám sa k životu. Vietor stále naráža na okná, ktoré som, len tak mimochodom, niekedy v noci zavrela. Vo svete myšlienok sa dostávam asi dva týždne dozadu...
Vietor v doline vyvádzal poriadne! Jemný sneh dvíhal zo zeme a zase nechával padať, točil, krútil a pritom všetkom v tej rýchlosti stíhal ešte aj zavíjať. No, nechcela by som byť snehovou vločkou v jeho dychu! Takto vyvádza už od obeda. Konečne máme záverečnú a rozliezame sa do svojich postelí. Mám izbičku priamo nad kuchyňou. Prejdem, cez studený sklad...a už som pod perinou. Spokojne sa zahrabávam do perín a spokojne počúvam, ako ten vetrík...vietor...no dobre, vetrisko vonku zavíja. Izbietka je pod strechou, tak to tu poriadne praská, puká pod tlakom a nárazmi vetra. Okná sú biele, od vločiek, ktoré tam pán vietor nalepil. Hm, teraz je ozaj pánom v celej doline a aj napriek tomu, že vonku nikto nie je, všetci spia, naďalej dáva všetkým túto správu na známosť.
Len z času na čas ma mykne, ale spokojne spím ďalej, veď to bol len vietor.
