-----------------------------Všetko to začalo jedného krásneho hmlistého dňa, keď som nemusel ísť do školy (ktorú nebolo ani z diaľky vidieť - aký to slastný pocit) ale na výlet do Martina. V pláne sme mali návštevu Národnej knižnice, Martinského múzea, Slovenského národného literárneho múzea a Národného cintorína.Cesta začala dobre, až na to, že vonku bolo okolo nuly a bol prvý čerstvý sneh. Z mesta sme sa dostali asi po pol hodine, to sa nezdá, koľko ľudí chodí autom do práce. Autobus išiel max. rýchlosťou 75 km/h, čo nebolo najvhodnejšie na cestu do Martina. Ale aj to nebolo to najhoršie. Začali technické problémy. Najskôr sme pri Zubore dostali defekt. Vymena kolesa trvala 20 min., čo bol vynikajúci čas na to, že sme nemali rezervu. Po ďalších 50 km nám došla nafta. Smola. Museli sme tlačiť autobus dokopy 5 km - z toho 2,3 do kopca. Potom prišiel problém, že sme nemali paniaze, čím zaplatiť na pumpe. Situáciu ochotne zachránila pani profesorka. Nakoniec sa všetky problémy vyriešili a pokračovali sme ďalej v ceste. Keď sme boli v Skalke, odišlokúrenie. Kam, to nik nevie. V autobuse sme si museli spraviť "atmosféru" sami - smrádeček, ale teplúčko - čo je hlavné. Podarilo sa nám nakoniec do Martina dostať - na aute nám zostalo 63 % súčiastok. Všetky tie najdôležitejšie - okrem strechy, spojky a CD prehrávača. Čas príchodu bol pol štvrtej. V Národnej knižnici nás vítali s radosťou, lebo iba 30 % všetkých nahlásených exkurzií sa ta naozaj dostaví - nik nevie prečo :-). V knižnici boli smaé zaujímavé veci: druhotná bibliografia, exerpty, výstrižky ale hlavne PC s pripojením na internet. Zdržali sme sa do piatej. Chceli sme ísť do múzea ale už bolo zavreté a polovica ajtak nemala peniaze na vstupné. Potom sme chceli ísť do literárneho múzea - ale po vzhliadnutí tabuľky na dverách "V rekonštrukcii, dójdite inokedy" a pod tým "Horčycu nemáme" sme si to rozmysleli. A tak nám zostal už iba cintorín. Medzitým sa však už začalo stmievať. Na cintoríne bolo veľa zaujímavých vecí - až na to, že bola tma, nič nebolo vidieť a každý sa stále o niečo/niekoho podtkýňal. To však nebolo to najhoršie, prišla hmla, mesiac sa schoval, začalo pršať. Zrazu som ostal sám. Super situácia - sám na cintoríne, nepočuť a nevidieť úplne nič - o necítení ani nehovoriac - mal som sople. Začalo sa to už iba zlepšovať. Začalo mrznúť - padal mrznúci dážď. V panike pri hľadaní východu som sa šmykol na lade, hlavu som si buchol o kameň, alebo čo to bolo. A bol som mimo. Zobudil som sa o polnoci na tajomné škrabanie niekde v hlbinách. Bolo to čím ďalej bližšie a bližšie. Postavil som sa a začal utekať. Vrazil som do niečoho/niekoho - dúfam, že to bol strom. Rýchlo som sa pozviechal a utekal znova preč - teda dúfam, že to bolo preč. Po ceste som stratil mobil - aj tak bol vybitý, peňaženku - aj tak bola prázdna a kľúče - tie ma zo všetkého hnevajú najviac. Dorazil som k dákemu plotu - teda dúfam, že to bol plot. Preliezol som a tam ďalší plot. Takto ich tam bolo zo päť. Zrazu som sa ocitol na druhej strane, ako bol vchod na cintorín. Viď obrázok. Konečne!!! Išiel som tým smerom, ktorým mali byť ostatky autobusu. Samozrejme som nič a nikoho nenašiel. Ostávala mi jediná možnosť. Ísť na autobusovú zastávku, ale kde mala byť, tak to teda fakt netušil. Celú noc som blúdil po Martine a okolí, ale skôr po tom okolí, až ma chytila polícia. Ďalšie štastie na výlete. Odviedli ma do domova pre bezdomovcov - neverili nojim rečiam o exkurzii - mysleli, že som pod nejakým vplyvom niečoho. V tom domove to bolo hrozné - traja na jednej posteli - ešte že bolo pol piatej ráno, takže som toho moc nenaspal. Raňajky neboli - ževraj musia šetriť. Odišiel som odtiaľ a vydal sa hľadať stanicu. Našiel som ju. V sobotu išli dva autobusy: prvý ráno o 9 a druhý o 9:15. Mal som ešte asi 1 a pol hodiny. Tak som čakal na lavičke, až kým naozaj autobus neprišiel, nastúpim a že 123,50 Sk. Ja som ale nemal peniaze. Kreditka a stravné lístky mi boli nanič. Tak som musel platiť naturáliami - čiže moje hodinky Globtel. Domov som prišiel ako prvý zo všetkých účastníkov exkurzie. Po ostatných bolo vyhlásené pátranie. Z 1.B sa našli všetci, zato kvintán ani jeden. Aspoň sa nám bude lepšie hrať futbal na telesnej. Zvyšky autobusu sa samozrejme tiež nenašli.Tak to bola exkurzia, na ktorú nikdy nezabudnem, aj keby som chcel. Na kvintánov budem spomínať iba v dobrom - nakoľko som ich ani nepoznal. A pani profesorka? Tá sa našla tiež. Veď čo by to bol za happyend?
